Odhliadnuc od toho, že sa mi nepodarilo vymyslieť priliehavejší názov básne a skutočnosti, že mám chuť kričať, ako ľudom drbe (citlivejšie povahy hádam ten výraz prepáčia), občas premýšľam nad tým, aké by to bolo, keby som ho NAOZAJ prepichla... ;))

... aspoň na chvíľku, na chvíľočku...

Mám šancu ho vypátrať??

... alebo ako veľmi bolí Alzheimer...

Napísaná včera 30.7. 2013, cca 22:30 - mala som čas premýšľať...

Raz som niekde počula, že čas je najspravodlivejší. NE SÚ HLA SÍM: TIME IS MY ENEMY!

no komment...

:)

moc se dívám na hannibala a moc piju čaj a moc se mi stýská. taková nenáročná.

Už mi z tých karanténnych opatrení naozaj kvalitne šibe...

Som vďačná...

Vincent van Gogh veľmi pravdepodobne trpel tzv. chronickým tinnitom, tzn. sústavným pískaním a hučaním v ušiach. Tinnitus najčastejšie trápi napr. hudobníkov, spevákov, príp. letušky.

Destrukce sonetu. O světě dospělých.

venované mojej Rachel :) PS: Ak ju dočítate do konca, máte moju úctu. http://www.youtube.com/watch?v=EBE1Q6MyIys

Píchání smyslem života

Skica k pozdějšímu rozvinutí. Kočky se mrouskají a já ohluchla.

Len nedávno som sa dozvedela, že jedna naša profesorka z gympla mala autonehodu, po ktorej ostala ochrnutá od pása nadol. Odvtedy na ňu neustále myslím. Preto vznikla táto báseň. Utiahla sa do seba, uzavrela pred svetom. Viem, že ak jej môže niekto pomôcť, psychicky ju podporiť, potom som to ja. Zatiaľ som však nenašla tú správnu cestičku... ale ja to nemienim vzdať!