Túžba po rodnej zemi

Posledný stisk rúk v horúcom chvate,
letmý bozk na čelo, líce, skráň,
na oči vo vlhkom zamate,
na ústa čo šepkajú: chráň sa chráň!

Železo vozňov o koľaj hrmí
v súzvučnom dotyku clivú pieseň.
Lúčime sa v tieni smutnej vŕby
na riasach slzy, v srdci tieseň.

Tam, ďaleko, kde vlak sa vypriaha
zo svojej služobnej cesty,
dvojo rúk sa v túžbe napriaha
pritúliť ju v srdce kde sa celá zmestí.

Túžim bozkať drahú, rodnú zem.
Ako žene šepkať: ľúbim, milujem.
Chcem zaboriť tvár do jej plyšu
tam,kde sa smutné vŕby kníšu.

Chcel by som postáť v tichu hnedých brázd,
oddať jej seba a s ňou spolu zrásť,
z jej vody piť, skyvu chleba zjesť,
ako sladkú ťarchu sám v sebe ju niesť.

Ústa sú mi nemé, srdce nemlčí,
žiaľ, clivotu zvieram v prázdnom náručí.


Anna Vodičková