Posledný monarcha starej školy- I.kapitola:

Kapitola I – Časom sa na činy zabúda.
Brno (okolie väznice Špilberg), o mesiac neskôr,1849
Z pohľadu Moravy
—Viedeň oslobodená! Nový cisár zvíťazil nad revolúciou! Opakujeme! Jeho Veličenstvo opäť sídli vo Viedni! —zborovo vyhlasúvali kameloti po uliciach. Tým si pritiahli nemalý dav zákazníkov.
Každý okoloidúci sa chcel dozvedieť, aké ovocie priniesla 'Jar národov'. Pre niekoho tieto novinky znamenali uspokojenie, pre iného sklamanie. Tak či onak väčšina sa ponáhľala oznámiť novinu rodinu či priateľom v krčme. Rozrušené obyvateľstvo svojím hlukom rozrušil kŕdeľ holubov. Ten vzlietol ku oblohe, cez ktorú sa začalo predierať Slnko. Súmrak skončil.
Títo malí letci spravili zopár zatáčok, akoby si užívali svoju slobodu. Ich voľnosť si dala obdivovať. Veru je hodná závisti. No málokto si pritom spomenie, že vtáky aj napriek tejto výsady musia naplniť žalúdky a zabezpečiť svoje potomstvo. Tieto povinnosti ich pre nás bežný deň menia na vzájomný boj na život a smrť. Presne, a jeden z týchto chudáčikov sa od únavy z tohto prekliatia odpojil od svojej skupiny. Sadol si na kamenný parapet za mojou mrežou a začal hopsať z sem a tam, akoby niečo hľadal.
Zrejme je hladný, pomyslel som si. Siahol som vrecka. Namojveru, nejaké zrnká z chleba sa tam za ten čas nazbierali. Vysypal som mu ich na parapet. Hladoch zašuchoril perím a vrhol sa k zrnám.
Načiahol som k nemu ruku zospodu, ktovie možno sa mi tu ešte raz vráti. Privítal by som akúkoľvek spoločnosť.
Tento pohyb môjho návštevníka zrejme prekvapil. Vyľakane zatrepal krídelkami a odletel. Pripojil sa ku svojmu lietajúcemu kŕdľu a leteli za obzor. Asi sa tu už nevráti. Slzy mi naplnili viečka.
Napriek tomu že som bol hlboko v kasemate , začul som z ulice hluk. Dnes je riadne rušno. Čo sa mohlo tak prihodiť? Žeby karneval? Počkať? Nie je...február? Pozrel som sa na stenu. Mesiace som mal zaznamenané ako čiarky a roky cez ne ako štvorce. Áno, to by sedelo. Ale čo roky? Fíha, už to je 33 rokov!
Moje premýšľanie prerušil dozorca otvorením kukátka cez dvere. Bol na mňa hnusný. Potajme odjedal z mojich prídelov, nemal som ho rád. Tučný ako sud, v živote nehol ani prstom. Na svoju pohodlnú pozíciu sa dostal vďaka vplyvu svojej rodiny. Iróniou bolo že som pomohol pred 50 rokmi jeho starému otcovi sa postaviť na nohy! Lenže ten, na rozdiel od neho, bol slušný človek! Veru, ten sa teraz musí obracať v hrobe.
Takto rodiny vďačia svojím záchrancom. Časom sa na činy zabúda.
Kľakol som si na kolená a čakal čo bude. Výsmech a urážky? Nie, nevyzerá že by mal až takú dobrú náladu. Žeby nadišiel môj súdny deň? Predsa len som tu na doživotie. To pre mňa znamenalo až do Božieho súdu. Trest smrti by nebol až tak zlý. Privrel som oči.
Kukátko sa zavrelo. Železné dvere sa s hrmotom otvorili. Do cely vstúpil dozorca so svojimi dvoma strážnymi. Netrpezlivo si pohrával s kľúčmi.
—Vieš, keď si tu prišiel, tak si sa mi celkom zapáčil,—zavesil si kľúče za opasok. Zohol sa ku mne. — Ako handrový panák!
Vlepil mi jednu zaucho. Nič som neucítil. Moja ochranná bariéra sa rozpadla na malé prachové častice. Zatrepal som hlavičkou, na toto som už zvyknutý.
Nasledoval zásah kolenom do tváre. Denná rutina. Druhá vrstva bariéry sa rozplynula vo vzduchu. Tvrdo som dopadol chrbtom na zem. Bez zranenia.
—Čert ti dlžen, tie tvoje ochrany! —namosúrene povedal dozorca. Hoc o tom moc dobre vedel. Takto ma už mláti vyše 20 rokov.
Ostro stúpil pätou svojej baganče na moju hruď, moje slabé miesto. To si vždy nechával na koniec ako čerešničku na torte.
Tretí, môj za deň posledný, štít sa rozpadol. No z hrdla som zacítil železo. Krv! Vyprskol som ju na zem.
—Prečo toto ostatným robíš? Čím som si to zaslúžil? —dychčajúc som sa posadil na kolená. Tak som bol za tú dobu naučený, inak by som dostal ešte jednu.
—Preventívne. —uškrnul sa. —A na rozlúčku. Aby si sa tu len tak čoskoro nepriplazil. Zbohom!
S týmto opustil celu. Prečo ľudia musia k sebe byť taký? Trestať niekoho s vedomím, že si to nezaslúži! Takej chyby sa nesmiem dopustiť! Nie, neznížim sa na jeho úroveň! Nie! Jeho strážni ma schmatli pod pazuchy a vliekli ma tmavými uličkami. Trvalo to celú večnosť, nakoniec ma vyvliekli na chodbu. Tam otvorili masívne dvere väznice a šmarili na podlahu.
—Do kočiaru nastúpiš hádam sám! Nie si bábo!
Svetlo ma oslepilo, reťaze zvonili pri každom kroku. Po 33 rokoch tmy som zrazu nevedel, či idem na slobodu, alebo do ešte väčšieho väzenia. Reťaze mi nedali dole. To ako mám zísť dolu po schodoch so spútanými nohami?
—Čo nerozumieš, národovec jeden sprostý?! —znova ma schmatli. Privliekli do otvoreného kočiaru a hodili ma doň. Ten sa následne dal do pohybu.