Posledný monarcha starej školy — celý Prológ

Prológ- Olomouc (Arcibiskupský palác), zima 1848
Ku zasneženej bráne paláca prifrčal kočiar.
Dve hliadkujúce stráže si vymenili ustarané pohľady. Kočiš na kozlíku zavrčal:
—No kde to viazne?!
Jeden zo strážnikov rýchlo otvoril dvierka a rozložil schodíky.
Z brány vyšiel kapitán s mierne strnulou tvárou, no snažil sa pôsobiť pokojne.
—Vitajte, Vaše Veličenstvo! Všetci na Vás čakajú!
Z koča vystúpila zmätená postava v cisárskej uniforme. Jeho Veličenstvo, Ferdinand V. Dobrotivý, sa poobzeral, ako keby netušil, kde vlastne je.
—Všetci? A prečo? Veď som prišiel iba na výlet... Čo je, nejaké výročie?
Kapitán sa jemne uškrnul, no úsmev mu z tváre čoskoro zmizol.
—Eee… nie, Veličenstvo. Niečo… väčšie.

Spolu vstúpili do paláca. Na širokom schodisku s červeným kobercom ich bez slova vítali sluhovia zoradení v tichom šíku. Na vrchu ich už čakal knieža Felix Schwarzenberg. Po úklone prehovoril:
—Ďakujem, odtiaľto prevezmem ja.
Kapitán len prikývol a s napätím v tvári sa vytratil z dohľadu.
—Ako bola cesta, Vaše Veličenstvo?— spýtal sa knieža s miernym náznakom úsmevu.
—Vidím, že ste novinky prijali celkom pokojne...
Ferdinand pomaly stúpal po schodoch a po chvíli odvetil:
—Cesta bola dobrá, Felix. Ale… aké novinky?
Knieža sa pozrel ponad rameno na cisárovnú Máriu Annu, ktorá ich mlčky nasledovala. Jej pohľad bol sklopený k zemi. Zastavili pri súsoší sv. Cyrila a Metoda.
Felix naň chvíľu civel a potom podráždene povedal:
—Stále nechápem zmysel tohto čuda. Aký to má význam? Len burcuje revolúcie… tieto 'symboly'.
Ferdinand sa mierne pousmial, no v hlase mal oceľ:
—Chápanie spolužitia s inými národmi — to od Teba nečakám, Felix. Ale od môjho nasledovníka áno.
Bez ďalších slov sa pohol smerom k sále. Knieža na chvíľu zostal stáť.
Zdvihol obočie. Takže...mu to došlo, pomyslel si a zrýchlil krok, aby cisára dobehol.

Sála zívala prázdnotou. Miestna smotánka by si takúto príležitosť nikdy nenechala ujsť. Polícia mala plné ruky práce s tým, aby celý akt prebehol v tichosti a bez svedkov. Zatvorené dvere, zahmlené okná, napätie vo vzduchu.
Chladnú izbu vypĺňali len úradníci v tmavých oblekoch, strnulí ako figúry, a arcibiskup v obradnom rúchu. Medzi nimi cisár zbadal známu tvár.
—Steffl! Hádam ste aj Vy neprišli sem na liečenie?
Ferdinand sa pousmial, hoci len napoly.
Arcivojvoda Štefan sa na to len trpko usmial (odteraz sa pre túto činnosť používa výraz Grienen (1.) ).
Cisár sa posadil do kresla s dôstojnou opatrnosťou. V miestnosti sa rozhostilo ticho. Všetci čakali na prvé slovo.
Arcibiskup predstúpil, mierne sklonil hlavu a prehovoril pokojným hlasom:
—Vaša Apoštolská Jasnosť, dovoľte mi srdečne Vás privítať v olomouckej rezidencii. Je pre nás cťou byť hostiteľom — aj keď obloha nad ríšou tmavne.—
V tichu, ktoré nasledovalo, sa ozvalo škrtnutie topánky o parkety. Arcivojvoda Štefan sa naklonil k svojmu bratrancovi a zašepkal:
—Drahý Ferdinand, prišli sme sem, aby si si oddýchol… Ale vieme, že tvoje srdce si praje pokoj. A ríša… ríša potrebuje novú silu, aby ustála búrku.—
Ferdinand sa naňho zahľadel trochu zmätene, hlas mu zmäkol:
—Búrku…? Ale ja som cisár… a čo je mne do Olomouca?—
Na to sa jemne pohol iný tieň — Felix Schwarzenberg, muž s diplomaciou v krvi, urobil krok vpred, sklonil hlavu a pokorne povedal:
—Vaše Veličenstvo, zostanete cisárom v našich srdciach. Ale mladý František Jozef má sily, ktoré ste Vy obetovali pre mier a vernosť. Týmto činom budete otcom jeho vlády.
Ferdinand nič nepovedal. Pozeral pred seba. Potom ucítil dotyk na ruke.
Jeho manželka, Mária Anna, sa k nemu nahla a jemne položila dlaň na jeho. Usmiala sa.
—Láska moja… urobíš to pre nás. Bude to ako modlitba. Odpoveď na všetko, čo si už obetoval.
Dlhá chvíľa. Potom hlboký nádych. Ferdinand si utrel okraj oka a pozrel na Máriu. Jeho hlas bol tichý, ale jasný.
—Tak dobre… nech má korunu. Ale ja si nechám moju Máriu a moju kávu.—
V miestnosti to nezaznelo ako vtip. Bola to ľudská reč po veľkom rozhodnutí. A všetci sa usmiali — nie ironicky, ale s tichou úľavou.
Oslnivú atmosféru narušil dunivý hrmot, obloha stmavla a všetci stíchli. Nastal súmrak. Z útrob sály, za ťažkými portálovými dverami, zaznel hlas strážnych.
—Stop ! Nemôžete vstúpiť bez súhlasu autority !
—My sme autorita! — ozval sa hrubý dvojhlas.
Mohutný portál sa rozletel a do sály vstúpila chladná aura, všetci prítomní stuhli. Do miestnosti vstúpila obria vtačia noha, jej drápy jemne doryli parkety. V dverách stála čierna dvojhlavá, okrídlená orlica s výraznými žltými zobákmi. Na hrudi sa jej ligotal Habsbursko-lotrinský štít. Bytosť pomalým dramatickým krokom vpochodovala do stredu sály. Obe hlavy skepticky pozreli na cisára. Ten nadhodil Grienen.
—Viedeň ! Smel by som vedieť, čo vás ku mne priviedlo?—
Obe hlavy zavreli oči a pokorne sa poklonili.
—Nebudeme tu chodiť okolo horkej kaše, ako ostatní, povieme Vám to na rovinu, to čo potrebujete počuť Vaše veličenstvo: Ríša je v troskách! A čo spravil náš ochranca? Nič!
Štvorica očí sa zamerala osobu s korunou a čierno-žltou šerpou medzi úradníkmi. Tá následne sa pretlačila dopredu.
—Ako si to dovoľujete! Po tom čo som pre všetko nás všetkých vybojoval?!— odvrkol ochranca, pripravený tasiť meč.
Jeho meno sa nespomínalo. Nebolo treba. V ňom sa zrkadlili dekády pokoja, ktoré si vybojoval mečom aj pečaťou. Volali ho Ochranca — stelesnenie systému, v ktorom mier znamenal poriadok, a poriadok znamenal ticho.
—Tak ako pri Slavkove ? Nechcite nás rozosmiať !—, rozprestrelo krídla monštrum, —A by čo ste dokázal bez polície ?! 'Kjiih–kjiih' !?!— trhlo sa.
Zviera sa nečakane ukľudnilo, stiahlo krídla a otočilo sa k oknu.
—Jeden ochranca nestačí a súčasná situácia mi dáva za pravdu.—
—Na niekoho kto sa nečinne pozerá už 5 storočí, máte docela guráž!— ozval sa niekto. — Hej presne! Na neurodzeného ste neprimerane drzí !— ozval sa ďalší. — Spochybňujete rozhodnutia jeho veličenstva ?!— , — U vás to pýchou riadne smrdí!— zlostne sa prekrikoval dav úradníkov.
Viedeň s kamenným výrazom iba švihla krídlom, čím vytvorila vzdušnú čepeľ, ktorá rezaným zvukom hlučne narazila do steny a strhla záves a tapety až bolo vidno tehly, dav zmĺkol.
—Pýchu môžu mať iba mocní ľudia, sme snáď výnimka ?!— zodvihla Viedeň hlavy a pozrela sa na úradníkov zhora, — A majú vôbec šuflíkový predkláňači, ako vy právo v mojej prítomnosti hovoriť ?!
Nastalo úzkostné ticho, ktoré rušilo iba tikot hodín.
—Odpusťte neslušnosť mojich podriadených Viedeň, verím že ste mi chceli vyjadriť Váš návrh...— ozval sa cisár.
Viedeň sa trhlo pozrela na cisára. Jeho úsmev bol úprimný. Oči vyžarovali dobrácke úmysly. Nie, na takú dušu sa nedalo hnevať.
Ozvala sa pravá hlava s hrubým hlasom :
—Pokiaľ dovolíte, veličenstvo, verím že sme jediní, ktorí sa dokáže vysporiadať s touto situáciou...
—... A zachrániť ríšu a vášho nasledovníka.— dodala s jemným hlasom ľavá hlava.
—A čo Vás k takému presvedčeniu privádza? Že ste jediní kto ochráni môjho syna a zázemie ?— ozvala sa dáma. Jej jemná tvár sa schovávala za čiernym vejárom. Jej líščie oči až priam žiarili ambíciami.
—Je nás viac,— ozvala sa pravá hlava, — a sme silnejší ako tento jeden.— Ukázali krídlom na ochrancu.
—Súčasne na viacerých miestach Vás ochránime,— dodala ľavá hlava. — spojenými silami.—
—Viribus unitis (2.) ,— ozval sa zamyslene mladík vedľa dámy. —to sa mi páči.—
Dodal to s jemným, ale premysleným úsmevom. Viedeň pocítila, že to nie je len nejaký mladík. Nie, na to je až moc noblesne oblečený, biely oblek a červená šerpa ? To je divné, že by to mohol byť on? Nie, nemôžem konať na základe domnienok.
—Každopádne si myslíme, že je čas, čas na zmenu.— dodali obe hlavy dvojhlasne.
—Na akú zmenu ?—ozval sa sebavedomo cisár, ako učiteľ očakávajúci od žiaka tú správnu odpoveď. —'Hlavne nič nemeň', tak mi nariadil otec v testamente.—
Ochranca spokojne prikývol. Viedeň nesúhlasne zašvitorila.
—Nechápte ma zle, iba hájim právo (3.) svojho rodu.— pokračoval cisár. —No som si vedomý, že v súčasnej situácií nemám moc na výber.
—S takýmto konzervatívnym prístupom to bude otázka času, vlastne dní, kým monarchia padne. — svojrázne povedala Viedeň. Ľavá hlava za zohla a zobákom vytiahla z peria listinu s prázdnou pečaťou. Položila ju na stôl a zviera sa otočilo. — Moja ponuka je jasná, ak nemáte záujem, nestarám sa.
Nečakaný hosť odišiel. Cisár dal znamenie Schwarzenbergovi. Ten následne listinu rozprestrel po stole a po krátkom prebehnutí textu zhúkol.
—Šestnásť?! To ako máme zabezpečiť jednotu v takejto spoločnosti? A že máme vytvoriť orgán s absolútnou mocou, ktorý bude im zodpovedať?! To čo si o sebe myslia?!
—Pri všetkej úcte Vaša Eminencia, nemyslím si že je rozumné najať toľko ochrancov ríše do služieb.—ozvalo sa z radu úradníkov. —Viete, takéto vysoké výdavky môžu zruinovať štátnu pokladnicu.
—A má niekto lepší nápad? —obrátil sa cisár na prítomných. Rozhostilo sa ticho. Všetci úpenlivo premýšľali, no po chvíli postupne začali krútiť hlavami.
—Tak vidíte, nemáme sa o čom baviť. — cisár zobral listinu a pero. —Pokiaľ dovolíte, vaše Veličenstvo? — spýtavo sa pozrel na svojho nasledovníka.
Ten prikývol. —Pokiaľ to ochráni našu ríšu, urobím pre to všetko.