Rozhovor so Strážcom hviezd

Slnečnicin prvý poetický dialóg.

slnečnica

23.06.2015

básně/ostatní

663(10)

Ja:

Smiem skúsiť spýtať sa hviezd,
otázky, na ktoré roky márne
túžim poznať odpoveď?

Ja, s hlavou dohora,
tmavá je obloha,
posiata hviezdami, žiaria
pyšne všetky, neodpovie mi
však asi žiadna z nich.
Pokoru odmenia iba ak mlčaním.

Azda si tú vlastnosť ceníš viac ty,
Mesiac, odveký dôverník človeka, je to tak?
Ty, druh planéty, kde sme sa zrodili,
z dažďovej kvapky a lona Zeme - pričasto
na tú skutočnosť zabúdame a naša
životná dráha tiež netrvá večne.

Mesiac:

Pokiaľ mi len pamäť siaha,
vkladali do mňa ľudia toľko dôvery
odjakživa, hádam aj spovedník, mohol by
so mnou o ich priazeň súperiť...
Milé dievča, neboj sa mi prezradiť, čo
ťa ťaží na srdci? Iste sa ti uľaví...

Ja:

Ach, môj drahý mesiac, prezraď mi,
prečo sa ľudia vzájomne kvária vojnami,
keď svet bez ich pričinenia ničia zemetrasenia či záplavy,
prečo tým, ktorých ľúbim najviac, ubližujem nechtiac,
často impulzívne, ako ranené zviera?
Prečo tak, ako to vyplýva z histórie,
najväčšia láska vždy nenaplnená je?

Mesiac:

Nad ľudským konaním sa v noci
často ja sám pozastavím.
Človek bol stvorený z lásky
a s pevnou vôľou, ktorá má
chrániť ho pred zlom, hoci
v partnerovom objatí.

Zaľúbené dvojice okrem hviezd
pravidelne strážim tiež.
Láska je odpoveďou na väčšinu otázok.
Vlastne, tá je odpoveďou takmer na všetko.

A prečo sú ľudia k sebe zákerní, na to
prídeš časom. Príde to samo, vekom.
Naučí ťa to sám život, tým, že ti ponúkne
vždy príležitosť, aby si získala novú skúsenosť.