V znamení dýky a draka

V lesoch zelené údolie leží,
čas sa tu zastavil, nebeží,
ponad to údolie lietaval drak,
netušil kto čakal na súmrak.
Tak dnes sa v tom údolí belejú kosti,
na kostiach hoduje kŕdeľ hostí,
havrani v brneniach čo nemajú dosti,
nikdy nenapchajú sa dosýtosti.
Oheň spravodlivých ich stáročia ľakal,
v tej jaskyni na nich poklad čakal,
lebo v pod brnením cností vždy drieme šakal,
toho šakala lesk preveľmi lákal.
Po ostriach stekali kvapky krvy,
bežali k jaskyni kto bude prvý
ten viac pre seba získa,
no každý z druhov dýku potajme stíska.
Tak dnes sa v tej jaskyni belejú kosti,
kosti a brnenia nezvaných hostí,
ležia tam tí čo nemali dosti,
ten poklad je pomníkom nenásitnosti.
Vôkol nich smaragd, striebro i zlato,
opály a diamanty už zhltlo blato.
Ako vyzerá to údolie nešťastné?
Na dračom hrobe tancujú snežienky prekrásne.
Časom sa i spomienka na drakov vytratí,
vieto ju odveje, ich čas sa viac nevráti.

Uvažuj človeče, prečo si vznikol?
Aby si do zelenej planéty bodal dýkou?
V mene vedy a techniky, tak to dnes zovú,
bodáme dýkou, znovu a znovu.