Druhá a posledná časť, veľmi prosím o všetky komentáre! (zlé či dobré)
přidáno 20.01.2008
hodnoceno 0
čteno 618(6)
posláno 0
Sarazin neváhal.
Vystrel sa, že si list prečíta, no klenot v meči náhle ožil červenou farbou. Jastraba to vyplašilo a odletel.
Sarazin sa rýchlo obzrel – za ním stála žena a zízala na jeho meč. Chvíľu jej trvalo, kým si dala dve a dve do hromady, no potom sa rozkričala na plné ústa. Sarazin zanadával, vopchal list do vrecka, obzrel sa na všetky strany, zaváhal a vykročil oproti žene. Tá nelenila a dala sa na útek, kričiac o pomoc. Sarazin ju nemohol umlčať zaklínadlom, na to bola príliš ďaleko a navyše by mu to trvalo dlho. Rozhodol sa teda rýchlo niekde stratiť, ale skôr než stihol spraviť prvý krok, už k nemu bežali strážcovia brány, s ktorými pred chvíľou hovoril. Sarazin sa zvrtol na päte a rozbehol sa hore ulicou do opačnej strany, čo mu sily stačili. A chlapi za ním.
„Prekliate brnenie,“ zanadával Sarazin. Kovová záťaž ho zbytočne spomaľovala. Chcel vyriecť nejaké zaklínadlo, ale nemohol sa poriadne sústrediť a ani by nechytil dych, tak len bežal ďalej. Jediné čo dokázal urobiť bolo odvolať ilúziu, ktorá ho maskovala.
Mierne schody vyskákal po dvoch a rýchlo zahol doprava, lebo cesta doľava mierila doprostred mesta, kde boli ľudia. Pripadalo mu zvláštne, že ulice vždy rušného mesta zívajú prázdnotou. Akoby všetkých naraz zmietla morová rana, alebo niečo veľmi podobné.
Obzrel sa aby zistil, že prenasledovatelia sú mu stále v pätách. Vojaci, na rozdiel od Sarazina, boli zvyknutý na zbroj, čo im dávalo výhodu. Sarazin odbočil vľavo. Neskoro si všimol, že zabočil do slepej uličky. Bol v pasci.
Rýchlo sa otočil, no vojaci mu už stihli zahradiť cestu. Obaja prerývane dýchali a pomaly kráčali k zlodejovi. Jeden pred sebou držal halapartňu, druhý tasil krátky meč, tváriac sa nebezpečne.
„Ale chlapci,“ usmial sa zlovestne udýchaný Sarazin a zaujal postoj na zaklínanie, „hádam nechcete bojovať s mágom? So zaklínačom?“
Sám vedel, že takéto slova nikoho nepresvedčia, no žiadne lepšie mu hneď teraz neprišli na um. On ich navyše nepotreboval presvedčiť, ale získať čas. Musel si premyslieť aké kúzlo použije, ale predovšetkým sa musel po tom krátkom šprinte upokojiť.
Obaja muži nepatrne zaváhali, neprestávajúc sledovať Sarazinove ruky, ale naďalej sa približovali k zlodejovi.
„Ísť drevom a železom na mágiu nie je práve múdre rozhodnutie – veď na námestí bolo koľko ozbrojencov a zaklínačov, no žiaden z nich ma nedokázal zastaviť. Tí, čo sa o to pokúšali budú mať čoskoro pohreb, no vy dvaja si o to fakt koledujete!“
Vojaci pri jeho slovách, už skutočne znervózneli, ale stále im nezapadalo, že pred nimi začal utekať a hneď ich nepreklial. Vymenili si napäté pohľady.
Sarazin videl ich pochybnosti a rozhodol sa ich bleskovo využiť.
Urobil rázny krok k vojakom, roztiahol ruky a začal rozprávať v neznámom jazyku, čo si vojaci správne vyložili ako zaklínanie a ukročili späť. Náhle pred nimi s veľkým hukotom vybuchol ohnivý stĺp, vyľakal ich a oškvaril im ruky.
„Tak vy pôjdete na mňa s nožmi?!“ zvolal nahnevane Sarazin, keď sa otáčali k úteku, lebo oheň sa začal rozširovať. Každý vedel že žiaden mág sa nenechá len tak vytočiť, no zároveň vedeli, že ak sa už nejaký nahnevať nechá, jeho hnev býva hrozný.
Sarazinovi už pomaly dochádzali sily, no ešte vrhol na jedného z mužov jednoduché zaklínadlo. Vojak s halapartňou akoby zakopol, no zatiaľ čo jeho nohy ostali vzadu, telo sa naďalej rútilo vpred a rozplesklo sa v prachu. Brnenie zarinčalo, halapartňa odletela stranou robiac na kameňoch hrozný lomoz. Druhého vojaka ten náraz vystrašil a takmer sa vrhol za roh, len aby sa čo najrýchlejšie pratal z dohľadu mága.
Muž na zemi bolestivo zavyl a pokúsil sa vstať, ale pád ho dezorientoval. Sarazin sa rýchlo k nemu sklonil, priložil mu tri prsty na krk, povedal dve slová a muž náhle omdlel.
Aj keď sa zbavil prenasledovateľov, času rozhodne nebolo nazvyš. Rýchlo zhodil brnenie v ktorom sa dostal až sem a zatiaľ čo prehľadával muža, premýšľal čo bude robiť ďalej.
Nemohol riskovať návrat k Drotárskej bráne, aj keď teraz ju nikto nestrážil. Ak sa už Hobber dostal z vlastného väzenia určite všetko rýchlo zorganizuje. Problém je v tom, že Hobberovi to pozoruhodne dobre myslí, takže akokoľvek riskovať nie je práve dvakrát múdre. K iným bránam to nie je až tak ďaleko, no to bude risk, lebo Hobber dobre vie, že sa Sarazin ihneď pokúsi dostať z mesta. Vie, že tu vyrastal a okolie pozná dokonale, keďže nejaký čas dokonca patril k tunajším lúpežníkom. A mal pravdu, Sarazin by sa im hravo stratil.
Takže musí ostať v meste. Mesto je celkom veľké a dá sa tu stratiť, ale určite budú vojaci a špióni na každom rohu... Lenže nič lepšie sa nedalo robiť. Buď v meste ostať, alebo odísť.
Prehľadal vojaka a pár užitočných vecí mu bez najmenších rozpakov vzal. Zaujala ho hlavne staršia dýka - síce už chytala hrdzu, ale skvele padla do ruky.
Teraz ešte ostávalo nájsť si vhodný úkryt, pokiaľ možno originálny. Bolo lepšie použiť nový trik, lebo Hobber tie staré poznal až príliš dobre.
Rozhliadol sa do všetkých strán. Na koci ulice stál malý voz, pri voze bolo dáke haraburdie a veľké sudy. Vyzeralo to tak, že nič z toho sa nepoužíva: sudy boli deravé, motyky hrdzavé, v prútených košoch bola špina. Možno by sa do sudov aj zmestil, ale vydržať tam celý deň? Pre trpaslíka možno hračka, no on sa rozhodne nemienil hrať na trpaslíka. Ale čo takto ukryť sa v tom voze zo senom?
Hneď ako ho to napadlo vedel, že tak urobí. No ešte zostáva posledná vec, musí všetkých zviesť zo stopy. Vytiahol z mešca jeden medený pozorne ho prezerajúc. Na jednej strane bola vyrazená hlava kráľa, no s jeho skutočnou podobizňou nemala nič spoločné, a na druhej značku mincovne v ktorej bola razená a zjednodušený znak Sedmomestia. Nožom prekrojil mincu na dva polkruhy, pripomínajúce polmesiac, polovicu hodil na spiaceho vojaka a druhú skryl do vnútorného vrecka, kde schovával aj list. Na okamih zaváhal, či si ho má prečítať, no opatrnosť zvíťazila.
Rýchlo sa natlačil pod seno – nie na vrch kopy, ale naspodok. Ak budú voz prehľadávať takto ho nenájdu a navyše otočený čelom k zemi môže dýchať čistý vzduch, nie prach. Keď už bol pod senom celkom si vydýchol. Vedel, že do večera bude stuhnutý ako ešte nikdy, ale čo človek neurobí aby sa zachránil pred šibenicou?
Ako tam tak ležal blahoželal si, že opäť unikol z popravy a to ešte tak veľkolepo. Pred tým ako sa začal učiť mágii, utiekol zo šibenice dvakrát a zakaždým využil predovšetkým zručnosti, rýchlosti, šťastia a momentu prekvapenia. Predovšetkým tá prvá poprava bola pripravená veľmi chabo A odvtedy mu bol Hobber stále v pätách, ako nejaký otravný hmyz.
Leothed Hobber bol vlastne ‚lovec mágov‘. Také bolo označenie mágov, ktorý boli radou piatich poverený pátraním po tých, ktorí praktizujú niečo z temnej mágie. No lovcov bolo málo a pohybovali sa hlavne na severe, lebo tu na juhu by mali temný mágovia dosť problematický život, keďže tu vládne Magická Akadémia. A aj keď Sarazina prenasledovali kvôli krádeži, nie pre praktizovanie nekromancie, tiež to bol koniec koncov mág, ktorého bolo treba chytiť. A pre svoju povesť nepolapiteľného zlodeja tým poverili najlepšieho ‚lovca mágov‘, Leotheda Hobbera. Sarazin mu niekoľkokrát unikol, neraz o vlások, a Hobber to celé očividne začal brať príliš osobne. Teraz bol dvakrát tak neúnavný.
No možno skočí na Sarazinov trik. Polovicu medeného necháva vždy, keď zmizne z nejakého miesta. Robí to odvtedy ako ukradol zlatý Noldir. Vtedy mu pripadalo náramne vtipné nechať v sklenenej vitríne miesto vzácnej mince polovicu medeného. Odvtedy to používa ako taký osobitý podpis vlastnej práce, akoby hovoril: „Bol som tu a vy ste si ani nevšimli, keď som vám kradol priamo pod nosom.“
Sarazina znova začal trápiť list. Keby všetko vyšlo podľa plánu, už by dávno vedel, čo je vtom liste, no všetko sa nečakane zvrtlo – ostatne, tak ako vždy. List ešte nečítal, no už mu v hlave vŕtala tá pečať. Kto používa takú pečať mu nebolo známe, aj keď mu tá ľalia stále niečo pripomínala. Nepamätal si čo. Sarazin musel v rámci všeobecného vzdelania na akadémii vedieť aj takéto veci, aj keď s mágiou samotnou vôbec nesúviseli. Potom mu začal v hlave vŕtať ten jastrab. Poštových jastrabov používa len Akadémia, ale odtiaľ mu nemal kto písať.
Možno chcú uzavrieť obchod, možno chcú aby Sarazin niečo ukradol. Trochu to vyzeralo byť pritiahnuté za vlasy, ale Sarazina iný skutočne logický dôvod nenapadal. Taký šľachtici sa riadia podľa vlastného rozumu, ktorý berie do úvahy všemožné úklady, zrady, spojenectvá a keď treba, tak aj tiché zneškodnenie nevhodnej osoby, alebo konkurenta. Je pravda, že Sarazin je zlodej na pohľadanie, podľa mnohých skutočne nepolapiteľný, ale kto by si dohadoval prácu so zlodejom cez list? No asi nikto, lebo drvivá väčšina zlodejov nevie ani čítať a sám Sarazin to vedel len vďaka tomu, že strávil nejaký ten čas učením mágie. Nejednu noc prebdel v knižnici, aby sa stihol naučiť všetko čo musel a chcel vedieť.
Tak či onak, ten list mu nešiel vôbec do hlavy. Napadali ho rôzne príčiny, ale pri lepšom preskúmaní zistil, že žiadna nie je reálna. Nakoniec dospel k tomu, že jednoducho neexistuje dôvod, aby mu nejaký Noldský šľachtic písal list.
Ako tam tak ležal pod hromadou sena do mesta sa vrátil život. Táto ulica stála na kraji mesta, takže tu nebol až taký ruch. Zreteľne počul prvých prichádzajúcich ľudí a zakrátko tu prišli aj vojaci s kúzelníkom Hobberom.
„Tu ho dostal,“ povedal jeden z neznámych mužských hlasov. Sarazin tam nevidel, takže sa mohol len dohadovať, že to hovorí druhý z jeho prenasledovateľov. Jeho hlas naznačoval akúsi úzkosť – Hobber určite zúril keď sa dozvedel, že dvaja vojaci zlodeja odhalili, no nechali ho ujsť.
„Ten nie je mŕtvi,“ ozval sa Hobberov nahnevaný hlas. „Takže Faestred ho omráčil a ty si ušiel?“
„Čo zmôžu zbrane proti mágii?“ ohradil sa vojak.
„Ty hlupák, keď s vami rozprával len získaval čas a pripravoval si zaklínadlo!“ vykríkol Hobber. „Mali ste sa naňho hneď vrhnúť, pokiaľ bol bezbranný. Kým povie zaklínadlo niečo to trvá!“
Vojak už neodpovedal. Ozvalo sa nejaké zašeptanie v prvojazyku, určite kúzlo. Sarazin stŕpol, no potom si uvedomil, že neexistuje zaklínadlo ktoré by ho teraz odhalilo. No na druhú stranu, Sarazin bol zaklínač tretieho stupňa, no Hobber už bol kúzelník, čo znamenalo, že pozná viac zaklínadiel. Možno aj také, ktoré ho môže odhaliť. Sarazin sa chcel pozrieť na klenot v meči, ktorý by mu prezradil či hrozí nebezpečenstvo, ale usúdil že bude omnoho lepšie vôbec sa nehýbať.
„Vstávaj,“ povedal tvrdo Hobber a ozvalo sa rinčanie brnenia, keď vstával omráčený muž. Takže to zaklínadlo malo prebrať toho muža, vydýchol si Sarazin.
„Leothed,“ ozval sa nejaký ďalší hlas, „kde môže byť Sarazin?“
„To sa práve pokúšam zistiť, Map,“ odvetil Hobber.
Teda tam prišiel ešte niekto štvrtý, napadlo Sarazina. Môže to byť tunajší mág, z mesta. Sarazin o ňom čo-to počul. Vraj mu kedysi odseklo tri prsty a tak ho rodičia poslali na Akadémiu, aby doma nemali mrzáka. A tiež sa hovorilo, že je to veľký samotár, ktorý ešte stále študuje mágiu z kníh, ktoré si sám kúpil.
„Tak hovor čo sa dialo keď ťa Faestred omráčil,“ prikázal Hobber.
„Ja som bežal,“ začal vojak trochu zmätene, „potom som o niečo zakopol a keď som chcel vstať, tak ma asi omráčil.“
Presné, uškrnul sa Sarazin.
„Ako vidím potom ťa ešte v pohode okradol,“ pokračoval Hobber očividne nespokojný s výpoveďou, lebo sa nič nové nedozvedel. „Faestred v pohode vyzliekol brnenie a ešte tu nechal, akoby na posmech polovicu medeného.“
„Polovicu medeného?“ začudoval sa Map. „Prečo?“
„To je jeho značka. Necháva ju na mieste činu, aby sa vedelo, že kradol on. Medený je minca s najmenšou hodnotou, keď ho nechá na mieste miesto ukradnutej veci, asi chce naznačiť, že tu necháva menej než nič.“
Zaujímavá definícia, napadlo Sarazina, z takéhoto uhla pohľadu sa na vec ešte nepozeral.
„To znamená že bude niekde ďaleko,“ uvažoval Hobber ďalej. „Možno prekĺzol nestráženou bránou, ale o tom dosť pochybujem. Skôr si myslím, že bude ešte niekde v meste. V noci sú brány zatvorené, ale tmu môže využiť a pokúsiť sa spustiť z hradieb, takže po celých hradbách budú hliadkovať dvojice vojakov. Cez deň mu ostáva len prekĺznuť bránou, takže aj tam posilníme hliadky. Vojaci musia prehľadať každého jedného. Na tvár sa nemožno spoliehať, tú si môže zmeniť ilúziou, ale určite vezme zo sebou svoj meč, takže hľadajte práve na ten.“
„Leothed, ale toto mesto má 23 000 obyvateľov a cez brány denne prechádza kvantum ľudí. Takéto nariadenia všetko príšerne spomalia a budú sa tvoriť zástupy,“ namietal Map.
„To mi je jasné,“ odsekol Hobber, „ale len preto ho ujsť nenechám! Keď sa kráľ dopočuje ako ho pred celým mestom urazil a následne ušiel, nebude mať o vašom meste práve najlepšiu mienku. Ľudia neprestajne reptajú na dane, zákony a podobne, nedávno znova vypuklo sedliacke povstanie, takže podkopávanie autority sa mu nebude dva krát páčiť. Faestred má so vzburami už nejaké skúsenosti, pred rokmi vyvolal povstanie v Medzimostí a preto dosť pochybujem, že váš kráľ to bude brať na ľahkú váhu. Netreba zabúdať ani na piatich čarodejov, alebo na trpaslíkov. Ten mág si toho navaril príliš veľa na to, aby sme ho len tak pustili.“
„Skôr zlodeja,“ opravil ho Map.
„Nie, Sarazin je predovšetkým mág, až potom zlodej.“
Niekto pribehol a obaja mágovia v rozhovore stíchli.
„Pane, ten požiar je pod kontrolou, ale stále sa na niektorých miestach nedá uhasiť. Richtár vás volá lebo si myslí, že v tom je mágia,“ vysypal kuriér. Vyzeralo to tak, že správa bola adresovaná obom mágom.
„Zorganizuj stráže u brán, ja sa postarám o oheň,“ povedal Hobber a všetci odišli. Sarazin sa uvoľnil a až teraz sa odvážil trochu zmeniť polohu, lebo mu tŕpli všetky končatiny.

Tak to vyzerá, že spustiť sa v noci z hradieb nemôže, no dobre, že o tom aspoň vie. Bude musieť prekĺznuť bránou, ale rozhodne mu musí niekto pomôcť. Ale kto?
V podobných, nikam nevedúcich úvahách, strávil celý deň. Poloha to bola nepohodlná, pár krát aj vdýchol prach zo sena a tlmene sa rozkašľal v duchu ďakujúc, že nie je na seno alergický. Počul hlasy remeselníkov, obchodníkov a rôznych iných ľudí. Mestská vrava mu bola vhod, lebo si bol istý, že ho nikto nepočuje, keď sa hniezdi pod senom.
Podľa zvukov zistil, že v ulici je veľa remeselníkov a dokonca aj nejaká krčma. Voza si nikto nevšímal, čo bolo zvláštne. V mestách bežne nestávajú vozy sena. Keby mal trošku šťastia, niekto by ho nevedomky vyviezol z mesta, ale keď sa už chýlilo k večeru a krčma sa začala plniť, vedel že sa musí o seba postarať sám. Predovšetkým sa musel najesť, lebo žalúdok mu už dosť hlasno protestoval. Dobre, že mu ráno dali pred popravou najesť, tento zvyk sa mu čím ďalej tým viac pozdával. Síce sa s plným žalúdkom horšie uteká, ale aspoň sa nemusí tak skoro starať o jedlo. No teraz už musel.
Chvíľu načúval, či na ulici už nikto nie je a potom pomaly a ticho vyliezol z voza. Preskúmal situáciu, no ulica bola skutočne ľudoprázdna. Z najbližšieho domu sa ozýval hlasný rozhovor v ďalšom bolo ticho a tma. O tri domy ďalej na pravej strane visel vývesný štít a hluk z domu vychádzajúci plen potvrdzoval, že to je hostinec.
Sarazin sa oprášil od sena a zaváhal. V hostinci budú skoro všetci tunajší, cudzinca si môžu rýchlo všimnúť. Ale najesť sa musí, to je isté. Sotva by do domu vošiel a niečo nepozorovane uchmatol, to by na seba len upozornil.
Chvíľu premýšľal, akú podobu má na seba vziať. Nakoniec sa rozhodol pre nejakého tuctového srdečného chlapa. Povedal niekoľko slov, sústredil sa na výslednú podobu a zrazu mal strapaté čierne vlasy, okrúhlu tvár a opotrebovaný šat cestovateľa. A koženú brašnu. Nebola skutočná a tak ako každá ilúzia, nedokázala oklamať hmat, aj keď na pohľad vyzerala veľmi reálne.
Ale čo s mečom? Ako povedal Hobber, práve po ňom budú všetci pátrať. A síce obchodníci niekedy chodia ozbrojený, zbraň v krčme nikdy nebýva príliš vítaná a teraz bude veľmi nápadná. Sňal si pošvu s mečom a uložil ich späť do sena. V noci sa nikto nebabre zo senom, takže meč by tam mal na neho počkať.
Sarazin vstal a nenápadne obišiel voz v hustnúcej tme. Už sa na nebi ukazovali prvé hviezdy, občas popred ne preplával mrak. Sarazin čo najuvoľnenejším krokom prešiel až pred krčmu.
Vývesný štít je vizitka každého hostinca, preto nečudo, že sa oň majitelia dobre starajú. Tento mal na kuse opracovaného dreva namaľované vysmiate prasa s
dajakú nádobu, možno veľké drevené vedro. Nad ním bol veľkým písmom, aby bol nápis čitateľný aj z diaľky, napísaná informácia pre tých, ktorý čítať vedia: V plnom sude. Sarazin sa nadýchol a rázne otvoril dvere.
Ovanula ho vôňa piva, údeného a pach potu. Krčma bola väčšia než čakal, ale napriek tomu bola plná. Doslova hlava na hlave, ľudia sa prekrikovali ako na trhu, veselo sa smiali alebo len zhovárali. Všade rozvoniavalo pivo, vzduchom lietali nadávky, do drevených stolov sa zapichovali nože a z niektorých lavíc zazerali chlapi, pripravený dať niekomu po hube, len čo sa naskytne dostatočná zámienka.
Sarazin sa ale hneď spamätal a začal si hľadať voľný stôl. Úplne na konci bol jeden malý voľný, od ktorého práve teraz tackavo odchádzali hostia. Stôl bol v rohu, čo Sarazinovi hralo do karát. Sadol si tak, aby videl všetkých prichádzajúcich.
„Tak čo?“ spýtala sa staršia žena v sivej zástere, zalamujúc rukami skôr než sa Sarazin lepšie usadil.
„Pivo a niečo k zahryznutiu,“ rozkázal.
„Dobre,“ odtušila žena a zmizla v dave.
Zakrátko pritancoval hostinský s veľkým pohárom piva, miskou a s hrubými krajcami chleba. Sarazin sa veľmi podivil, že im to trvalo tak krátko, no s chuťou sa pustil do jedla. Bola to taká polievka v ktorej bolo snáď všetko od mrkvy až po huby a nechýbalo ani trošku, no nie priveľa, mäsa, aj keď pravda, najviac bolo vody. Možno to nebola nejaká pochúťka, ale ako sa hovorí, hlad je najlepší kuchár.
„Čo to je za polievka?“ vyzvedal Sarazin.
„Tunajšia špecialita,“ vysvetlil starý hostinský neskrývajúc údiv nad tým, ako rýchlo polievka mizne z misky. „Eh, asi budete chcieť ešte jednu porciu, že?“
„Tak to teda hej,“ prikývol Sarazin. „Rátal som že sa do mesta dostanem pred obedom, no len tesne som stihol prísť pred západom slnka. A celú tú dobu som nemal nič v ústach.“
„Takže vy ste ešte nepočuli o kráľovi zlodejov?“ spýtal sa hostinský neveriacky.
„O kom?“ odpovedal otázkou Sarazin. Pýtal sa len tak ledabolo, akoby ani poriadne nepočúval čo mu hostinský hovorí, lenže v skutočnosti počúval veľmi dobre a dosť ho potešilo, že ho hostinský nazval kráľom zlodejov.
V skutočnosti zlodeji žiadnych kráľov nemajú. Často mávajú zlodejské bandy nejakého toho vodcu, formálneho alebo neformálneho, ale iných zlodejov vnímajú ako konkurenciu. Zlodejská profesia navyše nie je ani poriadne definovaná. Zlodejom je prakticky každý kto niečo ukradne, ale ak vezmeme do úvahy len tých zlodejov, ktorý sa živia len kradnutím a kradnutie povýšili až na umenie, tak to tiež nebude až také jednoznačné.
Niektorí neváhajú pri kradnutí vraždiť, či dokonca mučiť. Lúpežnícke bandy, ktoré sa ukrývajú v lesoch a prepadávajú pocestných ich radšej zabijú, lebo mŕtvi sa prehľadávajú ľahšie a zlodej má istotu, že nikto nebude v najbližšom meste sťažovať.
Sarazin sa už dávnejšie pokúšal definovať, čo znamená byť čestným zlodejom a čo už vrahom. Jednoducho pri kradnutí nesmie nikoho zabiť. Vražda sa oveľa prísnejšie vyšetruje a tvrdšie sa trestá, než uchmatnutie chleba.
„Rád by som s vami prehodil slovo dve, ale dnes tu je tak natrieskané a máme práce vyše hlavy, možno inokedy...“ ospravedlňoval sa hostinský a odbehol k inému stolu.
Sarazin len kývol a pokračoval v jedení, zapíjajúc ho pivom.
Pivo nebolo práve výborné, ale piť sa dalo. Zakrátko sa hostinský vrátil s ďalšou miskou a plným pohárom, ale aj tie rýchlo zmizli zo stola. Keď celý deň ležíte pod senom, poriadne vám vyhladne.
Sarazin zhltol aj druhú dávku, spokojne sa oprel o operadlo a rozhliadol sa po ostatných stoloch. Hneď vpravo sedela za dlhou lavicou poriadne hlučná parta trpaslíkov. Všetci vyzerali na obyčajných obchodníkov odniekiaľ z juhu, len jeden mal za opaskom krátku sekeru. Vyzeral byť najmocnejší, no do rozhovoru sa príliš nezapájal.
Naľavo sa zhovárala štvorica mužov. Sarazin odhadol, že to sú tunajší. U každého stola sedelo asi šesť chlapov, sem-tam nejaká žena. V prednej časti hostinca, pri pulte, bola zábava najhlučnejšia. A práve tam vyskočil na stôl jeden pripitý chlap s pohárom v ruke.
Určite bol už úplne prázdny, lebo keď ním mával zo strany na stranu, nič sa nevylialo.
„TICHO!“ zvolal, „teraz vám zaspieva svetoznámy bard Skombor zo severu!“
A za hlasitého tlieskania spustil známu odrhovačku o pytliakovi a žene zmenenej na laň. Pieseň začínala pomaly a smutne, ale postupne naberala na tempe. Po pár prvých slovách to vyzeralo, že slávny bard si začína pliesť slová, ale práve vtedy sa k spevu začali pridávať rozveselení hostia a jeden sa ani nenazdal a už spieval celý hostinec. Sarazin si melódiu bubnoval o drevo a pohvizdoval do taktu, ibaže v neuveriteľne hlasnom reve toľkých hrdiel všetko ostatné zaniklo.
Jeden chlap ako hora vstal a uprostred miestnosti sa dal do dajakého bujarého tanca, ktorý Sarazin ešte nevidel, ale rozhodne to nebolo nič jednoduché. Muž vlastne vyskakoval s podrepu s poloprázdnym pohárom v ruke. Vždy po každej várke výskokov sa napil, ale ako pieseň pokračovala a zrýchľovala, zrýchľovalo aj tlieskanie mužov a tancujúci chlap už nemal čas piť, len oblievať sa pivom, čo u ostatných vyvolávalo búrlivý smiech. Keď sa pieseň dostávala k náročnému záveru, pár krát vyletel z rytmu, ale nakoniec tanec víťazne dotiahol do konca. Po poslednom ťahanom tóne sa hostincom rozľahol búrlivý potlesk, ozvali sa uznanlivé výkriky a takmer od každého stola kývali na hostinského a jeho pomocníkov, aby doniesli ešte pivo, pretože im od spevu voľajako vyschlo v hrdle.
„Na zelenom vŕšku, hostinec stojí!“ zanôtil bard precítene prvý verš a druhý už znova spievala celá krčma. Nálada stúpala, chlapi sa pochytali okolo pliec a začali sa kývať zo strany na stranu.
Hostinský zatiaľ kmital o sto šesť, len aby sa jeho hostia cítili čo najlepšie a (v neposlednom rade) aby rozhadzovali medené. Asi uprostred piesne bard spadol zo stola, čo si však všimli len nemnohý. Jednoducho zrazu tam už nebol.
Sarazin si spomenul na list a už-už sa chytal, že si ho konečne otvorí a prečíta, avšak nestihol ani zaloviť vo vnútornom vrecku a musel list opäť raz odložiť.
Práve vtedy hostinský priviedol k Sarazinovmu stolu dvoch pocestných. Hostinský sa pokúšal niečo povedať, no desiatky hrdiel ho hravo prehlušili. Sarazin si domyslel, že chce usadiť ďalších hostí a skutočne už nikde inde nebolo miesto, tak len prikývol a ukázal na svoj prázdny pohár. Teraz prikývol hostinský a zmizol v dave, zatiaľ čo sa dvojica nových hostí pomaly usádzala.
Sarazin si ich úkosom prezeral. Jeden vyzeral na rytiera a druhý na obyčajného mešťana, možno bohatšieho obchodníka.
Rytier mohol mať pred štyridsiatkou, bol o chlp vyšší, ako jeho druh, vlasy mal spoly šedivé a strapaté. Aj fúzy, umne zastrihnuté a pestované, mal sem-tam šedivé. Všetko prezrádzalo, že väčšiny dní trávi na vzduchu. Vôbec neskrýval, že má pri sebe ťažký jednoručný meč a všestranný nôž. Vlastne obe zbrane boli takmer rovnako dlhé, pokiaľ to mohol Sarazin posúdiť. Keď sa jeho pohľad stretol so Sarazinovým, zlodej priateľsky pokyvkal hlavou a rytier mu rovnako mlčky odpovedal.
Druhý muž bol upravený ako sa na mešťana z bohatšej štvrte patrí. Vlasy nakrátko, žiadne strnisko, poriadne zastrihnuté nechty – všetko ako sa sluší. Nebol ani ozbrojený, teda aspoň nie tak, aby jeho zbrane bolo vidieť na prvý pohľad.
Nakoniec si Sarazin všimol, že mužovi na ľavej ruke mu chýbajú tri palce. Sarazinovi takmer zabehlo od údivu, pretože šťastena sa od neho začala opäť raz odvracať. Ten muž bol Map Kerruf, známejší ako Sedemprstý Map, mestský zaklínač. Stál len niekoľko krokov od hranice a tam sa Sarazin presvedčil, že je v mágii zbehlejší než ostartný zaklínači. Map bol totiž jediný, ktorý si všimol že Sarazin je už odpútaný, ale, našťastie, nebol až taký rýchly. Sarazin zmizol v dyme a, pretože ako jedinému mu začarovaný dym nebránil vo videní, Mapa jednoducho omráčil.
Práve keď skončila pieseň a všetci si od spevu dali pauzu, opäť sa ukázal hostinský. Sarazin sa čudoval, že mu aj v takomto veku stále slúži zdravie dosť na to, aby každý deň takto behal hore dolu s podnosom v ruke. Niekoľko pohárov dal trpaslíkom a vzal tie prázdne, takže podnos bol stále plný a až nakoniec sa dostal k poslednému stolu, na ktorý položil víno a pivo.
„Dnes tu je veselo,“ poznamenal rytier.
„Hej, ako keby sa niečo oslavovalo. Ibaže niet čo oslavovať,“ frflal Map. „Nože, povedz radšej čo je nové.“
„Nové?“ nadvihol muž obočie, „no orkovia, čo iné? Ale o tom už dávno viete.“
„Ehm,“ zamiešal sa do rozhovoru Sarazin, „počul som dobre? Orkovia?“
„Vy ste o tom ešte nepočul?“ čudoval sa rytier.
„Pravdu povediac, na cestách som niečo začul, ale moc som neveril.“
V severnom Sedmomestí sa už dobre vedelo, že orkovia začali ďalšiu zo svojich dobyvačných výprav, tentoraz namierenú predovšetkým proti Noldskému kráľovstvu.
Na začiatku svojho ťaženia skúsili originálnu fintu – najskôr vtrhli do Sedmomestia, aby vzápätí prekročili Noldské hranice niekoľko míľ pod mestom Ruadol. Tam v krátkom čase vyplienili veľký kus zeme – predovšetkým dediny, osady a samoty, lebo dobyť mestské hradby bez strojov nemali šancu. Spálili každý most na ktorý narazili a prepadávali pocestných.
„Bola to slušná finta,“ začal muž rozprávanie, zatiaľ čo v krčme znovu vybuchol spev. „Noldské hranice strážia aj hraničiari a tým len málokto prekĺzne. Štyristo orkov by nemalo najmenšiu šancu prejsť nepozorovane, ale hranice zo Sedmomestím si Nold takmer nestráži. Kým sa zvesti o orkoch doniesli do najbližšieho mesta, po dedinách ostal len popol.“
„Všetci vieme, že Nold má slabú vnútornú obranu, lebo všetky svoje sily sústreďuje na hranice,“ skočil mu do reči Map.
„Mestská posádka,“ pokračoval rytier, „sa rýchlo vydala za nepriateľom a rozoslala poslov. Orkov našli podľa vypálenej stopy ľahko a stretli sa s nimi v boji, ale bitka skončila nerozhodne. O pár dní prišli posily, len rytieri a ľahká jazda, pretože peší ostali vzadu. Vylákali orkov z lesov dajakou fintou a rozdrvili ich.
To už ale hlavné sily orkov útočili na severnejšie hranice. Tam sa vyznamenal jeden
z mladých Noldských kapitánov, Forold. Tie hranice stráži predovšetkým rieka a reťaz malých pevností, ale z nich sú niektoré v dosť zlom stave, takže orkovia by ani nepotrebovali techniku a dobyli by ich. Forold teda dostal rozkaz vziať svojich mužov a opevniť sa v starej pevnosti Slafhrim, aby posunul bojovú líniu viac na západ.
A to orkov poriadne prekvapilo. Sami použili Slafhrim ako jedno zo stanovísk, ale Forold ich odtiaľ vyhnal.
Keď som Slafhrim opúšťal, Foroldovi sa darilo veľmi dobre,“ ukončil rytier svoje rozprávanie a napil sa piva.
„Ak správne predpokladám,“ začal Sarazin, „ste rytier.“
„Hej.“
„Ja som Thorben,“ podal Sarazin rytierovi ruku.
„Grydook,“ povedal rytier keď si zo Sarazinom stisli ruky.
„Ja som Map,“ predstavil sa aj druhý muž.
„Hostinský hovoril niečo o poprave,“ začal Sarazin hrať nevedomého. Uvedomoval si,
že Map nie je prihlúply vojak, ktorý sadá opiť suchárom. Aby Sarazin nevzbudil podozrenie, musí byť veľmi presvedčivý. Map je koniec koncov jeho druhý najschopnejší prenasledovateľ - hneď po Hobberovi – a to že sedia spoločne za jedným stolom nie je dáka výhra. Začínalo to vyzerať tak, že šťastena sa raz prikláňa na jednu, inokedy na druhú stranu, akoby sa nedokázala rozhodnúť komu pomôže. To ale Sarazina netešilo.
„Pravda,“ posmutnel Map, „dnes ráno na námestí mal byť popravený Faestred, ale ušiel. Dokonca ešte podpálil mesto, omráčil ma a Hobera uväznil vo vlastnom kúzle.“
Sarazin prestal piť a šokovane na Mapa pozrel. Map ho samozrejme vôbec neprekvapil, ale prekvapenie hrať musel. A veľmi dobre.
„Faestred?“ zopakoval Sarazin, akoby nechcel veriť vlastným ušiam. „Ten pirát čo sa pred dvoma rokmi plavil Smaragdovým morom? Ale veď mu čarodejníci na Akadémii poskytli útočisko.“
„Uhm,“ prikývol Map pochmúrne. „Nedávno vyšlo najavo, že Akadémiu len využil. Ukradol odtiaľ jeden artefakt, meč.“
„A potom ušiel,“ doplnil ho Grydook.
„Teda,“ napil sa Sarazin, „je pravda, že to je darebák najtvrdšieho razenia, ale zakaždým sa vyšmyknúť... nezdá sa vám, že mu niekto pomáha? Veď to hádam ani nie je možné, takto vodiť všetkých za nos.“
„A kto by mu pomáhal?“ mávol rukou Map.
„Priznám sa - neviem. Možno niekto zvnútra.“
„Akože zvnútra?“
„No, niekto z vašich. Dáky kapitán alebo tak, niektorý z tých dôležitejších...“ uvažoval Sarazin.
Ukradomky pozrel na Mapa a všimol si, že konečne začína vidieť návnadu, ktorú mu nenápadne podstrčil, blyštiace sa sklíčko ktoré má nalákať na ukrytý háčik. Akoby sa zaklínačovi odrazu rozjasňovalo, akoby jednotlivé dieliky mozaiky začínali do seba zapadať a mozaika sa podobala na jedného jediného muža, ktorý bol pri každom Sarazinovom úteku, jediného muža ktorý mal príležitosť, moc a schopnosti. Na mozaike bol Leothed Hobber.
„Nebol som tu, ale všeličo som počul,“ prerušil ticho Grydook. „Síce to môžu byť len povedačky, ale ak je pravda len zlomok z toho čo som počul, kráľ bude zas pekne nahnevaný. Z koľkých popráv to už ušiel?“
Správna otázka, pomyslel si Sarazin, taká, čo ešte zvýši zaklínačovo podozrenie, že Hobber je v skutočnosti zradca.
Map už premýšľal nad tým, ako ho kráľ odmení, keď mu v okovách privedie Faestreda a navyše odhalí falošného Hobbera. Dostane sa mu zlata i slávy... Nikto tú dvojicu niekoľko rokov neodhalil až on. Ale počkať, ešte vráti vzácny artefakt. Budú mu zaviazaní piati čarodejníci, ktorý držia správu nad Akadémiou a vlastne nad všetkými mágmi!
Ale pekne poporiadku: najskôr musí mať dôkaz, že Hobber Faestedovi celé tie roky pomáhal, inak si ho nemôže dovoliť priamo obviniť. Hobber má veľa vplyvných priateľov.
Mohol by dostať priznanie od Faestreda. Určite nezradí priateľa hneď, ale niekoľko dní v mučiarni ho dozaista presvedčí...
„Ako sa ale mohol dostať z hranice?“ nadhodil Sarazin nedočkavo.
„No, najskôr si musel prerezať povrazy na rukách, inak by nemohol kúzliť...“ vysvetľoval rytier Grydook.
„Lenže,“ skočil mu do reči Map, „on si ich nemal ako prerezať! Nemal pri sebe nič okrem šiat. Ruky mu zviazali len chvíľu pred tým ako zapálili hranicu a vtedy ich už určite mal voľné. Sám som videl ako ho zviazali a zviazali ho dobre.“
„Ale ako si mohol prerezať putá?“ zamračil sa Grydook. „Určite ste mu nenechali nôž, alebo niečo podobné.“
„Ha,“ zasmial sa Sarazin pridusene, „ten Faestred sa do trinástich pohyboval medzi všemožnými ničomníkmi. Za tú dobu možno na dajaký šikovný trik prišiel.“
„Nenechali sme mu ani kúsok skaly,“ vysvetľoval Map.
„A nemohol použiť mágiu?“ navrhol Sarazin dobre vediac, že použil mágiu.
Map pokrútil hlavou.
„Nie, bez voľných rúk sa kúzliť nedá.“
„Aha,“ prikývol Sarazin.
Chvíľu všetci mlčali a zamyslene pozerali do pohárov. Krčma hučala desiatkami hlučných rozhovorov plných nadávok, no spev už nadobro ustal.
Map bol myšlienkami niekde úplne mimo a Sarazin si gratuloval, ako ho naviedol na nesprávnu stopu. Možno Map Hobbera otvorene obviní, alebo ho rovno šupne do väzenia pre podozrenie zo spoluúčasti na všetkých tých krádežiach. To by mu značne pomohlo, lebo by sa dokázal lepšie ľahšie dostať z mesta.
„A kto je ten Hobber?“ nadhodil Sarazin, keď si upil z piva. Rozhodol sa, že zaklínačovi podhodí ďalšie mylné indície. „V živote som o ňom nepočul.“
„Lovec mágov, ale dosť ma udivuje, že si o ňom ešte nepočul,“ čudoval sa Grydook.
„Asi nebude až taký dobrý,“ mykol ramenami Sarazin, aj keď dobre vedel, že Hobber je dobrý. Podľa jeho názoru niekedy až príliš.
„Ja ho poznám z akadémie – už tam vyčnieval nad ostatných. Zaujímavé, ale Faestred bol vždy priemerný. Je pravda, že vo voľnom čase boli obaja vždy v knižnici. Faestred niekedy vraj ani neprišiel na výcvik. Naproti tomu Leothed takmer všetko zvládol perfektne a v učení napredoval veľmi rýchlo. Tak ako teraz v spoločenskom rebríčku...“
„Jak nevadzí, tak sa prikmotrím,“ prerušil ho trpaslík od susedného stola a nečakajúc na odpoveď si prisadol. Bol nízky a široký, ako ostatne každý trpaslík, s čiernymi vlasmi spletenými do siedmych vrkôčikov a bradou ako sa na bojovníka patrí. Vetrom ošľahaná a opálená tvár, ktorá rokmi nadobudla tvrdý výraz, získala v dajakých bojoch zopár drobných jaziev. Tie len umocňovali pocit, akoby bola vytesaná zo skaly.
Trpaslíkov odev bol jednoduchý, len spoza hrubého opasku mu vykúkala bojová sekera zdobená rytinou. Podľa nej sa dalo zistiť, že trpaslík nie je len tak dajaký obchodník, ale bojovník. „S tamtými odkundesmi sa nedá ani povyprávať – furt pretriasajú dajaké priblblé vtipy a o inom ako lacné voňavky pre paničky v jednom meste a drahé bordely v inom ani reč započať nevedia. Tým už mozgy zakrpateli nadobro. Som Gomlir, ochranca karaván,“ predstavil sa trpaslík a premeral si ich vážnym pohľadom.
„Ja som zaklínač Map, majster trpaslík a...“
„Chlastáme za jedným stolom, hádam si potykáme, ne?“ zachechtal sa trpaslík.
„Dobrá reč,“ poznamenal Sarazin zvesela, „a ja som Thorben.“
„Grydook,“ predstavil sa rytier. „Tí trpaslíci si vás najali, že je tak??“
„Pravda,“ kývol Gomlir, „skôr ma majú za mátohu, ktorá má odplašiť šeckých vagabundov v okolí. Vec sa má tak, že keby nás prepadla voľajaká chamraď, karavanu by som neubránil. Tí žgrloši si odmietli najať aj dakoho ďalšieho, radšej si kúpili pár sekier a ovešali sa nimi, aj keď ich nevedia ani riadne nosiť. Keď som videl ako ich držia, temer som zaplakal.“
„A odkiaľ idete?“
„Oni vraj ťahajú až zo Sarnilu, ale mňa zjednali v Berhile - vraj cesty mimo Thoril sú nadžgaté zlodejmi, divými beštiami a zle udržiavané.“
„Tak to mali pravdu,“ pritakával Sarazin, „trpaslíci idú na zbojníkov zhusta. Taký si dva krát rozmyslí, či bude prepadávať tu alebo tam. A s tými cestami je to v Sedmomestí biedne – sám by som o tom mohol hodiny rozprávať.“
„Neraz nám voz zapadol do marasu,“ pokračoval trpaslík Gomlir mávajúc na hostinského, aby prišiel. „Keď tak hútam, len dobre že toho Faestreda polapali. Keď taký zlodejisko ovláda čáry-máry, treba ho čo najskôr sťať. V normálnom boji sa mi môže len málokto rovnať, lenže keď sa ukáže taký mág, moja sekera sa možno ani nedostane k slovu.“
„Lenže ten Faestreda je znova na slobode,“ usmieval sa Map. „Ale mám pocit, že čoskoro bude znova pod zámkom. Definitívne.“
„Nó,“ zatiahol trpaslík, „lepší skutok sto slov. Ale povedz čo nového aj ty, Thorben.“
Táto výzva patrila Sarazinovi.
„Ťažko povedať,“ odtušil Sarazin. „Našťastie ma nikto neprepadol, čo som rád, ale nič výnimočné sa nestalo.“
„A odkiaľ vlastne ideš?“
„Z Noldu,“ klamal Sarazin bez zaváhania. Pôvodne chcel tvrdiť, že z juhu, ale tou cestou prišiel Gomlir. „V Rudaole som nakúpil lacné náradie, kliešte a tak, ale aj pár ďalších vecičiek. Cestou som ich po dedinách predával a opravoval, často som odbočoval zo Severnej cesty a šiel som dlho. Obchody moc nejdú, to tvojím spoločníkom sa určite darilo lepšie,“ poznamenal Sarazin dúfajúc, že nenápadne zmení tému.
„Veru, ty kšeftuješ s osožnými vecami, ale tamtí“ ukázal Gomlir na ostatných trpaslíkov, „vozia len taľafatky. A bohatnú.“
„Veru, bohatnú,“ pritakával Grydook namrzene.
„A tak to bolo vždycky – poctivý sa len ťažko uživí. Keby som nebol švorc, ani by som sa takými ako sú oni nedal nahovoriť. Ba čo viac, poslal by som ich...“
„No, no,“ utišoval Map trpaslíka, lebo z okolitých stolov začali na nich hádzať neradostné pohľady. Trpaslík sa utíšil a s neutrálnym výrazom odpil z piva.
„Slušné pivo,“ prehodil Sarazin.
„Takto by som povedal,“ prikývol Gomlir a znova sa napil. Rytier Grydook súhlasne prikývol a usmial sa.
„A čo sa stalo s Faestredom, hľadáte ho vôbec?“ zaujímal sa trpaslík, hladiac sa po brade.
„Podľa Hobbera je stále v meste, takže všemožne strážime východy a čakáme kým sa prezradí.“
„Vyčkávanie nie je zrovna príhodný spôsob ako dostať zlodeja,“ mudroval trpaslík, „dokiaľ by to stálo na mne, prevrátil by som mesto hore nohami len aby som ho vysliedil. Ste predsa mágovia, čo nenasadíte voľajaké čáry-máry ktoré by ho vysnorili?“
„Faestred sa ochránil...“
„Ale ochrana sa dá zlomiť,“ skočil zaklínačovi do reči Gomlir, očividne trochu zbehlí v tom, ako funguje mágia.
„Na to treba optický kontakt,“ odsekol Map a chcel dodať, že on také kúzlo ostatne zlomiť ani nevie, ale trpaslík mu už opäť skočil do reči.
„Nemóžeš jasnejšie? Nie som učený.“
„Museli by sme ho vidieť, aby sme ho mohli odhaliť,“ vrčal Map zatínajúc päste, „alebo by som musel poznať jeho pravé meno! Pán trpaslík asi nechápe, že do mágie by v žiadnom prípade nemal pchať nos. Už pracujem na dobrom pláne, ako ho nájsť.“
„Kecy,“ mávol rukou Gomlir, zatiaľ čo druhá mu zablúdila k sekere za opaskom.
„Žiadne kecy, ale fakty. Mágia nie je to isté ako stínanie hláv - je zložitá.“
Grydook si dobre všimol, kde trpaslík položil ruku a nenápadne sa dotkol rukoväte svojho meča. Bol pripravený odraziť sekeru, ktorá mohla každou chvíľou opustiť bezpečné miesto za opaskom.
Takto tam sedeli: Rytier, žoldnier a dvaja zaklínači, pričom jeden sa vydával za podomového obchodníka. Map od zlosti červený, len s holými päsťami, zatiaľ čo Gomlir zovieral sekeru až mu obeleli hánky a Grydook pomaly vysúval meč z pošvy. Len Sarazin sedel nehybne, pretože si žiadnu zbraň chystať nemusel – už od začiatku mal v rukáve pripravenú dýku. Keby došlo k najhoršiemu, a vyzeralo to tak že dôjde, uskočil by nabok a v zmätku by sa stratil. Keby mal šťastie, mohol by ešte poraniť Mapa – tak, aby nemohol kúzliť...
„Za ten čas čo chodím po svete som sa naučil, že riadnej robote sa rozumiete jak hus pivu a jednak ako tá hus sa do toho piva ani nemáčate. Mágovia furt viac vykecavájú a jeden sa nemóže vynačudovať aký ste neschopný.“ vstal nazúrený trpaslík.
Zaklínač už-už chcel niečo štipľavé odseknúť, no dvere do krčmy sa otvorili dokorán a muž stojaci v nich jediným výkrikom prerušil celú zábavu.
„Chytili ho!“
Nemusel vôbec vysvetľovať koho, všetkým to bolo jasné. Teda, všetkým okrem Sarazina.
Hostinský bol dosť proti tomu, aby chlapi húfne opúšťali hostinec skôr ako zaplatia, ale všetci sa ako na povel rozbehli von, len tí ktorí boli opití tak, že nedokázali poriadne chodiť, sa za nimi omámene tackali.
Gomlir a Map razom zabudli na svoj spor a vyskočili zo stoličiek, nasledovaní Grydookom a Sarazinom. Pretlačili sa zástupom až úplne dopredu.
„Hneď mi bolo jasné, že ho nedostali mágovia,“ poznamenal štipľavo Gomlir.
Akýsi otrhaný, sotva pätnásťročný fagan, sa bezmocne zmietal v zovretí štyroch mocných mužov. Piaty držal Sarazinov biely meč a tváril sa, akoby ho mali v dohľadnej dobe povýšiť na mestského kapitána.
Sarazin stŕpol. Ten fagan vysliedil jeho meč a hneď na to ho pristihla hliadka, ktorá ho pokladala za Sarazina.
Map pribehol k mužom a okamžite prevzal zodpovednosť za lapeného. Nádeje vojakov na povýšenie sa razom rozplynuli vo vetre, ale nikto sa neodvážil nič namietať, aspoň nie priamo, ale na prvý pohľad bolo jasné, čo si o tom všetkom myslia.
Map očividne nič nechcel nechať na náhodu a chopil sa šance. Keď už mal Faestreda, nechcel ho znova stratiť. Vzal si meč a chlapca okamžite uspal rovnakým kúzlom, aké ráno použil Sarazin na vojaka. Chlapec ochabol a prestal vykrikovať, že si ho pomýlili. Prítomní si to ani nestihli všetko dať dohromady a Map už zo svojím úlovkom mieril k temnici.
„Mám to oznámiť novinu Leothedovi Hobberovi?“ spýtal sa piaty z mužov. „Prikázal nám, aby sme ho informovali o všetkom čo by mohlo mať súvis so Sarazinom Faestredom.“
„Nie, jemu nie,“ odpovedal Map a kým sprievod zmizol za rohom, jeho úsmev prešiel v kŕčovitú grimasu.
Sarazinovi by to všetko veľmi dobre hralo do karát nebyť jedného malého, no podstatného, detailu - Map mal jeho meč. A Sarazin sa s mečom rozlúčiť nemienil, to ani náhodou.
Čo najnenápadnejšie sa stratil v inej bočnej uličke, lebo hostinský pozorne sledoval či niektorí z jeho zákazníkov nemá v úmysle odísť bez zaplatenia. Bežal z uličky do uličky. V tme raz zakopol a zletel na chodník, ale hneď vstal a pokračoval ďalej. Najkratšou možnou cestou sa dostal až k väzeniu. Map tu ešte zo svojím sprievodom nebol - Sarazin teda vyliezol na strechu a pripravil sa prekvapiť ich zhora.
Len čo sa mu dych upokojil, začul ako prichádzajú a chvíľu potom ich aj spozoroval. Map na čele s mečom v ruke a úsmevom na tvári, ozbrojenci za ním s nesprávnym Faestredom. Chlapi nevyzerali ostražito, skôr unavene a, pokiaľ to mohol v tme posúdiť, žiaden z nich nemal kušu či luk.
Takže ešte tu bola dáka nádej.
Zaklínadlo začal spriadať šepky a pomaly. Ako obvykle, aj teraz vynechal zopár slov, ktoré zaklínadlo zabezpečovali, ale zbytočne predlžovali, ukázal na Mapa a ukončil ho.
Zo Sarazinových rúk nevyleteli žiadne blesky, ani lúče, ani nič podobné. Toto bolo jednoduché kúzlo, nevytváralo nadbytočnú energiu prejavujúcu sa svetlom a zvukom. Map sa zrazu zakolísal a padol na kolená, držiac sa za hlavu. Meč spadol na zem, ale to bolo vedľajšie. Muži hneď priskočili zaklínačovi na pomoc, lebo sa zdalo, že mu prišlo zle, ale zvyšný neprestávali dávať pozor na domnelého Faestreda.
Map prežíval skutočné muky, lebo kúzlo spôsobilo silné bolesti hlavy a nevoľnosť.
Sarazin vystrel ruku k meču a ten poslušne vzlietol zo zeme, kašľúc na gravitáciu, priamo do napriahnutej ruky.
Muži začudovane sledovali lietajúci meč a neznámeho muža na streche, no nič neurobili. Ešte stále boli v tom, že Sarazin Faestred je ten v bezvedomí a nevedeli, prečo nejaký mág stojí na streche, kradne meč a čo to všetko má spoločného z Mapom, ktorému prišla náhla nevoľnosť.
Sarazin sa im chcel posmešne ukloniť a zmiznúť v tme, ale signalizačný kameň na práve získanej zbrani sa rozsvietil, varujúc pred nebezpečenstvom.
"ZERATH NORENG HEN!" zvolal ktosi. Sarazin vedel kto. Vedel to ešte skôr než ten známy hlas začul. Len nevedel, čo tu Hobber robí.
Sarazina ani na okamih nenapadlo povedať protizaklínadlo. Vrhol sa na šindľovú strehu v poslednej chvíli, zaklínadlo ho minulo a odletelo do hviezdnatej noci. Nebyť meča, nestihol by uskočiť.
Sarazin vstal a rozbehol sa preč. Vedel, že Hobber sa pomocou mágie dostane na strechu takmer hneď a mal pravdu.
„Brofhel,“ zvolal Hobber. Sarazin sa vrhol stranou, zatiaľ čo kúzlo vrazilo do komína. Ten sa povážlivo zatriasol.
„Brofhel!“ opakoval Hobber, ale znova netrafil, lebo Sarazin preskočil na nižšiu strechu.
Sarazin pozoskakoval zo striech, kde ho mal jeho prenasledovateľ ako na dlani a začal kľučkovať tými najužšími uličkami. Už naňho nelietali zaklínadlá, ale nenahováral si, že by bol z kaše von. Červené svetlo meča to len potvrdzovalo.
Mesto bolo tiché, noc bola čierna.
Sarazin mal strach, nemal kam ujsť, nemohol sa skryť. Srdce mu bilo tak hlasno, že ledva počul svoje kroky. Pred ním sa ulice znova vetvili, splietali a spájali, ale nakoniec by ho uštvali a obkľúčili. Ich je mnoho, on je sám a čochvíľa tu budú všetci vojaci. A Sarazin im neunikne, o to sa postará Hobber.
Zastal a otočil sa.
Z tieňov sa vynoril Hobber, opäť raz v bielej košeli, akoby chcel ukázať, ktorú zo strán háji on. Ale nezodvihol ruku a nezaklial. Neurobil to, lebo kúzliť, keď je mág rozptýlený je veľmi nebezpečné - väčšinou sa takéto kúzla nepodaria a každá, aj drobná chyba býva smrteľná. Stačí skomoliť jediné písmeno a zaklínadlo zareaguje nepredvídateľne.
Ale mágia nebola Hobberova posledná zbraň. Tasil meč a začal sa obozretne približovať k Sarazinovi.
Keď boli vzdialený len na pár krokov, Sarazin urobil akýsi rýchli pohyb rukou. Hobber to nečakal, ani nevidel ako vrhnutý nôž letí tmou, priamo k svojmu cieľu. Keď za okamih pocítil ostrú bolesť v pravej ruke, vykríkol, pustil meč a chytil si boľavé miesto. Bola tam zabodnutá ostrá dýka.
Tá chvíľa Sarazinovi stačila - jediným skokom sa preniesol k Hobberovi a kopol ho najsilnejšie ako dokázal. Ranený mág sa vyvalil na zem.
„Ty nikdy nebudeš bojovať čestne...“ zašepkal z posledných síl Hobber. S jeho rukou to vyzeralo veľmi zle. Dýka podľa všetkého zasiahla kosť.
Čestne, preletelo Sarazinovou mysľou, v čestnom súboji by som nemal šancu-ani v tom magickom, ani v tom šermiarskom.
„Nikdy,“ odvetil Sarazin a rýchlo priskočil Hobberovu zdravú ruku, lebo sa nebezpečne naťahovala po meči.
Predniesol zaklínadlo hlbokého spánku, vytiahol svoju dýku a vydýchol si.
„Najťažšia časť je v suchu,“ povedal sám sebe a započúval sa. Žiadne dupotanie čižiem, vzduch je čistý.
Ukryl Hobberovo telo do tieňov a zviazal ho svojím opaskom. Potom si obliekol všetky Hobberove šaty, vzal mu všetky veci od pečatného prsteňa až po mešec, nechal mu len runový meč. A potom jednoduchou ilúziou zmenil svoju tvár v jeho.


„Otvorte bránu!“ vyštekol Sarazin na strážcov.
„Koho sem diabli... ach, to ste vy pane?“ zháčil sa strážnik, keď lampa osvietila tvár jazdca. Bola Hobberova.
„Do pekla, ja sa ponáhľam!“ zvolal Sarazin netrpezlivo, lebo strážnik sa akosi nemal k činu.
„Hneď, pane,“ zamrmlal.
Vojaci nemali jediného podozrenia. Pred nimi stál muž vyzerajúci ako Hobber, oblečený ako Hobber a dokonca na Hobberovom sivkovi. Nevedeli ako vystupoval Hobber, ale vážený mág, ktorý si o sebe veľa myslí, podľa nich vystupoval práve takto. Síce on zakázal za akýchkoľvek podmienok otvárať bránu skôr než ráno, ale ten zákaz určite neplatil pre neho samého.
Sarazin popohnal koňa a stratil sa za zákrutou. Muži iba pokrčili ramenami.
„Odkedy páni niečo vysvetľujú?“ spýtal sa jeden z mužov, ale nikto mu neodpovedal.
Richtár a ani Map nevedeli pochopiť kam zmizol Hobber a kde je Faestred.
Okolo poludnia niekto objavil zraneného, zviazaného a polonahého lovca mágov za sudmi a len vtedy sa strhol veľký rozruch.
Richtárove nádeje sa rozplynuli, Leothed Hobber bol pokorený, Map stratil svoj dôkaz,
a keď sa kráľ dozvedel, čo všetko Sarazin Faestred navystrájal, dostal záchvat zúrivosti. Ihneď rozkázal vyslať na sever oddiel jazdcov, ale jeho radcovia mu pripomenuli, že za severnými hranicami sa pohybujú orkovia, tak svoj rozkaz odvolal.
Ľudia si začali pošuškávať o zlodejovi, ktorý ušiel zo šibenice, podpálil mesto, zvíťazil nad lovcom mágov a zanechal ho nahého a v bezvedomí naprostred ulice. Historka bola od úst k ústam vylepšovaná a o chvíľu nebolo isté, čo je pravda a čo výmysel. Tak sa zrodila legenda o zlodejovi.

Netreba však zabúdať, že legendy bývajú ďaleko od pravdy.

Ještě nikdo nekomentoval.
Pokud chcete vložit komentář, musíte se přihlásit.
Plamienok nádeje: II : trvalý odkaz | tisk | RSS komentářů | podobná díla

Následující dílo autora : Načo...
Předchozí dílo autora : History of the Fantasy

Chat ¬

- skrýt/zobrazit chat -


Poslední aktivity ¬


Nejčastěji komentující
v minulém měsíci ¬

A B C


Tapety na plochu ¬


Wallpapers

Wallpapers



Casino-hry.sk

Kasina Slovenske.

Ostružina

Zábavný blog plný fotek nejen o bydlení, dekoracích, zahradě.

Apple iPhone a iPad

Proč si koupit iPhone nebo iPad? Zkušenosti z první ruky.

© 2017 psanci.cz || || Básně | Povídky | Webdesign & Programming || PREMIUM účet za povídku