History of the Fantasy

Fantastická literatúra (skrátene fantasy).
Tiahne sa naprieč dejinami, alebo je len nedávnym výmyslom hŕstky ľudí, ktorí nemali nič lepšie na práci? Čím je tento žáner iný? Aké sú jeho subžánre? Má budúcnosť alebo aspoň minulosť? Prečo na priaznivcov fantasy ostatní pozerajú ako na rojkov žijúcich vo vlastných uzavretých svetoch? Aké sú základné znaky fantastickej literatúry?
Tento žáner vychádza z mytológie a rozprávky a je definovaný predovšetkým prostredím, v ktorom sa odohráva.
Tým je spravidla fiktívny svet, vychádzajúci zo stredoveku, alebo staroveku, zriedkavejšie to je súčastný svet, alebo minulosť súčastného sveta (historická fantasy). Žijú tu fantastické stvorenia (elfovia, trpaslíci, draci, škriatkovia, víly prameniace z mýtov a rozprávok, ale aj úplne vymyslené stvorenia) a zvieratá (jednorožce, fénixovia...), ale základným kameňom fantasy je a vždy bude mágia.
Všetko sa to začalo veľmi dávno, takmer hneď po objavení prvého písma niekde v Mezopotámii, tam začali vznikať prvé diela. Tým najstarším dielom svetovej literatúry je Epos o Gilamešovi, vznikol okolo roku 2000 p. n. l.
Najstarším dielom fantastickej literatúry je (div sa svete) Epos o Gilamešovi, vznikol okolo roku 2000 p. n. l.
Epos o Gilamešovi nesie všetky znaky, ktoré v súčasnosti odlišujú fantastickú literatúru od ostatnej literatúry: v diele je bohato zastúpená mágia, nadprirodzeno, mýtické bytosti, fantastické tvory (a potvory), mocné artefakty, hrdinstvo, proroctvá...
Keby niekto dnes napísal Epos o Gilamešovi, bola by to jasná fantasy. Po Gilamešovi začali vznikať ďalšie a ďalšie diela: Odysea, Tisíc a jedna noc, Metamorfózy, Pieseň o Rolandovi, Kalevala, Beowulf, Pieseň o Nibelungoch, Sen noci svätojánskej, Faust, Gulliverove cesty, Childe Haroldova púť...
Lenže potom prišiel krutý realizmus. Tam sa púť fantastickej literatúry skončila... teda na istú dobu. No potom, pomaly a nenápadne, sa začali objavovať diela modernej fantasy.
Pravdepodobne prvá lastovička sa objavila v americkom časáku (Weird Tales) v priebehu 40. rokov. Boli to kratšie príbehy barbara Conana, napísané R. E. Howardom, v ktorých šlo predovšetkým o krv, pot a veľké meče. Neskôr vyšiel aj knižne, no priznám sa, žiadneho z Conanov som nečítal a pravdepodobne tak skoro ani nebudem, lebo som mal tú česť mnoho krát sa sním stretnúť na nete a to mi stačilo.
Takže je Conan ten prvý? Zakladateľ modernej fantasy?
Odpoveď je jednoduchá, nie. Za prvé: Conan síce bol relatívne úspešný, no jeho úspech neprekročil hranice USA (prekročil, ale až po tom, ako Tolkien rozbehol ošiaľ fantasy, takže Conanovmu úspechu pomohli iné fantasy diela). Za druhé: fantasy žáner má mnoho znakov, podľa ktorého ho môžeme identifikovať, no ten najpodstatnejší je mágia. A práve tou Conan príliš neoplýva. Za tretie: Conan modernú fantasy jednoducho nezaložil.
Na druhú stranu Conanove príbehy dali vzniknúť jednému z fantastických subžánrov, ktorý je na celom svete známy ako sword and sorcery (meč a mágia). Názov hovorí za všetko.
Potom sa objavil Hobbit, predzvesť budúcich udalostí, od absolútne neznámeho J. R. R. Toliena. Na britských ostrovoch zožal veľký úspech, no ten rovnako vyvolal len miestny ohlas. No napriek tomu je Hobbit dôležitým míľnikom, lebo je to prvá fantasy kniha pre mládež a predovšetkým preto, lebo fanúšikovia Hobbita prinútili Tolkiena vrátiť sa do Stredozeme a napísať Pána Prsteňov.
Ďalšia lastovička sa opäť objavila v časáku, opäť v americkom (Unkown). Boli to príbehy poviedkového cyklu Fafhrd & Gray Mouse (v češtine Šedý Koucoura a barbar Fafhrd) od Fritze Leibera, ktoré po prvý krát priniesli do žánru vtip a humor. Bolo to celkom len päť poviedok, ktoré boli v roku 1957 vydané aj knižne.
Z nich sa potom vyrástla humorná fantasy, dnes známa predovšetkým rozsiahlym cyklom Terryho Pracheta. Ale to predbieham.
Za morom sa v roku 1950 objavil Jack Vance so svojím The Dying Earth (Zomierajúca Zem). Tu autor skĺbil fantasy a science-fiction dohromady a tak vznikol subžáner sience-fantasy (Sci-fa), ktorý inšpiroval nasledujúce pokolenia.
Ďalšie fantasy opäť vzniklo vo Veľkej Británii, v 1949. Titus Groan (Titus Žal), Gormenghast a Titus Alone napísané Mervynem Peakem. Lenže autor zomrel skôr než stihol dopísať poslednú (štvrtú) časť a navyše dodnes je toto dielo žánrovo nezaraditeľné. Je to príbeh z budúcnosti, príbeh v ktorom sú všetky postavy šialené, príbeh v ktorom mágia nie je, lenže niekde v pozadí byť musí. Zložitý príbeh.
Začiatkom 50. let začal Tolkienov priateľ C. S. Lewis vydávať The Chronicles of Narnia (Letopisy Narnie), ktoré mali sedem dielov a dodnes celkom nechápem, prečo si ľudia myslia že to je fantasy. Podľa mňa to je jednoducho rozprávka, navyše dosť rozporuplná, aj keď pre deti plná nenápadných mravných poučení, ktoré malých učia, čo je zlé a čo dobré. Narnia patrí medzi prvé fantasy diela silne ovplyvnené kresťanskou náukou.
Rok 1954 je pre literatúru veľkým prínosom. Vyšla prvá časť kultovej trilógie The Lord of the Rings (Pán prsteňov) a okamžite zožala úspech v Anglicku, prekročila more a zasiahla Európu sťa morová rana. Dobre, preháňam, lebo za železnú oponu sa západná literatúra len pašovala a Pána Prsteňov tu v tom čase čítali anglicky, alebo nemecky. Ale čítali.
No Pán Prsteňov prekročil aj oceán. Tam, aj vďaka neautorizovanému vydaniu, prepukla honba za prsteňom najsilnejšie a už som čítal niekoľko teórií, prečo to tak bolo. Pre porovnanie si spomeňte na nedávny boom okolo Pottera, vynásobte si ho troma a máte predstavu o tom, čo sa dialo za veľkou mlákou. Veď na napríklad konto pána Tolkiena pribudla po rozpredaní knihy v Anglicku suma niekoľko krát vyššia, než bol jeho celoročný učiteľský plat (a Tolkien učil na Oxforde, tam platia o niečo lepšie než u nás).
Až po tomto boome sa začalo používať slovo fantasy. Ako vzrástol počet čitateľov vzrástol aj počet spisovateľov a drvivá väčšina sa Tolkienovou Stredozemou inšpirovala natoľko, až to zaváňalo plagiátorstvom. Sám Tolkien vôbec nechápal stovky fanklubov, zástupy fanúšikov stanujúce pred kníhkupectvom (dobre, zase preháňam) a vôbec celý ten humbug v médiách.
A ponuky na sfilmovanie kategoricky odmietal.
Všeobecná mienka je, že Pán Prsteňov reprezentoval fantasy a tá sa dostala vďaka nemu do širšieho povedomia. No tienistá stránka tkvie vtom, že vtedy prakticky prestali vznikať diela, ktoré by vytvárali subžánre fantasy – všetci spisovatelia jednoducho už stavali na to, čo bolo vytvorené predtým. Najviac autorov sa vydalo cestou Pána prsteňov a nejeden postavil svoj úspech na obyčajnom destilovaní prsteňovej triológie... ale keď sa to predávalo, prečo nie?
Odvtedy je už ťažké mapovať vývoj fantasy, lebo žáner začal obrovskou rýchlosťou rásť. Spomeniem už len tých autorov, ktorí ma dostali:
U. K. Le Guin – Autorka cyklu Čarodej Zememorí (A Wizard of Earthsea). Podľa mňa to je jednoducho Klasika s veľkým K. Príliš akcie tam nie je, ale to si ani nevšimnete, lebo kniha zaujme niečím úplne iným. Hlavnými postavami, zvláštnym svetom (to znamená, že to nie je destilovaná Stredozem), alebo drakmi. Dá sa všimnúť, že spisovateľky sú častejšie autorkami pokojnejších diel a to rozhodne nie je na škodu.
P. S. Beagl – Autor Posledného jednorožca (Last Unicorn). Nie je to žiaden miliónstranový cyklus ale jednoducho príbeh posledného jednorožca: atmosféra je jednoducho fantastiscká.
T. Prachet – Zememoria. Kto by ju nepoznal? (a kto ju nepozná, nech to rýchlo napraví)
P. Pullman – Brit stojaci za triológiou Jeho temné hmoty (His Dark Materials). Nie je to v žiadnom prípade destilácia a aj keď to má veľa do fantasy pre mládež, je to skvelé dielo. Predovšetkým záverečná časť Jantárový ďalekohľad.
G. Nix – Triológia od Austrálčana, začala dielom Sabriel. Svet v ktorom sa celý príbeh odohráva nie je celkom odfláknutý, no napriek tejto chybičke ho radím medzi to najlepšie čo v posledných rokoch fantasy dostala. Kúzla tu fungujú veľmi netradične, až zvláštne, žiadny starý čarodejovia v kapucniach a podobne.
J. K. Rowlingová – Aj napriek nesporným námietkam, príbehy Harryho Pottera sú podarené. Síce sa o nej naši vnuci na literatúre učiť nebudú, ale jej význam je veľký. Mne osobne sa najviac páčila trojka, ostatné časti sú na tom horšie a horšie. Najviac ma sklamala sedmička, ale to preto, lebo som od nej čakal že sa kvalitou a nápadmi priblíži k starej dobrej tretej časti.
S. Clarková – ďalšia z mála fantasy autoriek, ktorá vytvorila ľahko nadpriemerné dielko. Podľa niektorých ťažko nadpriemerné.
A. Sapkowsky – Jediný mne známy slovanský autor fantasy, ktorý sa môže rovnať tým svetovým angloamerickým. Zaklínač už vychádza v anglicku a držím palce.
To je všetko.
Pýtate sa prečo som nespomenul aj iných, možno slávnejších, alebo úspešnejších autorov? Kde som nechal svetového Edginsa, Feista, Brooksa, Williamsa, Knaaka alebo (nebodaj) Paoliniho? Čítal som ich, čítal som aj omnoho viac a väčšinu mám dokonca doma v policiach, ale ide buď o destiláty lepších autorov, alebo o priemerné či dokonca o podpriemerné ságy a cykly.
A potom majte na pamäti, že som (zatiaľ) neprečítal všetko. Aktuálne sa chystám na toľko vychvaľované Nadráží Perdido.