Páli ma poézia a je to
len tvoja vina.
Ja ju teraz nedokážem
ani vnímať.
Chýba mi tá vnútorná iskra.
To ty si mi ju zobral.
Momentálne ma štípu
všetky verše. Ver, že
zatiaľ ich nedokážem
ani čítať ešte, nie že tvoriť.
Zobral si mi to, čo mi robilo
najviac radosti. Ktovie, či sa
niekedy to potešenie z tvorby
vôbec obnoví.
Každý riadok básne ma v tejto chvíli
nepríjemne svrbí ako komárí štípanec.
(Nedokáže ma potešiť ani tanec)
Každá strofa mi zamlží oči ako uprostred jari
v čase silných alergií a miliónov roztočí.
Všetko vraj vylieči čas. Lenže... kedy sa
vyliečim z nás, keď ma bolí každý sval
pri pomyslení na tú dekádu, ktorú sme
prežili spolu?
... a to nespomínam bolesť v duši.
Salley? Tá sa vylieči.
O tom niet pochýb.
Lenže... už som schizofrenická.
A bojím sa. A chýba mi neha.
A dotyky, bozky a objatia.
A on tak pevne chytil moju dlaň
práve vtedy, keď som to
potrebovala. Ale ja mám strach.
Navyše, určite som to pohnojila
na celej čiare. Ale... napriek tomu
sa k nemu
túžim tesne pritúliť a počuť znova
jeho tichý dych či cítiť vôňu tej pokožky,
ktorú si celkom zbytočne nechal pokresliť.
Intuícia mi šepká ale, že už sa to
zrejme nikdy nestane. A poézia ma bude
páliť aj naďalej. Ako dlho potrvá, kým
sa múzy dotknem znova?
Pýtam sa ťa,
pretože... vieš,
páli ma poézia a je to
len tvoja vina.
len tvoja vina.
Ja ju teraz nedokážem
ani vnímať.
Chýba mi tá vnútorná iskra.
To ty si mi ju zobral.
Momentálne ma štípu
všetky verše. Ver, že
zatiaľ ich nedokážem
ani čítať ešte, nie že tvoriť.
Zobral si mi to, čo mi robilo
najviac radosti. Ktovie, či sa
niekedy to potešenie z tvorby
vôbec obnoví.
Každý riadok básne ma v tejto chvíli
nepríjemne svrbí ako komárí štípanec.
(Nedokáže ma potešiť ani tanec)
Každá strofa mi zamlží oči ako uprostred jari
v čase silných alergií a miliónov roztočí.
Všetko vraj vylieči čas. Lenže... kedy sa
vyliečim z nás, keď ma bolí každý sval
pri pomyslení na tú dekádu, ktorú sme
prežili spolu?
... a to nespomínam bolesť v duši.
Salley? Tá sa vylieči.
O tom niet pochýb.
Lenže... už som schizofrenická.
A bojím sa. A chýba mi neha.
A dotyky, bozky a objatia.
A on tak pevne chytil moju dlaň
práve vtedy, keď som to
potrebovala. Ale ja mám strach.
Navyše, určite som to pohnojila
na celej čiare. Ale... napriek tomu
sa k nemu
túžim tesne pritúliť a počuť znova
jeho tichý dych či cítiť vôňu tej pokožky,
ktorú si celkom zbytočne nechal pokresliť.
Intuícia mi šepká ale, že už sa to
zrejme nikdy nestane. A poézia ma bude
páliť aj naďalej. Ako dlho potrvá, kým
sa múzy dotknem znova?
Pýtam sa ťa,
pretože... vieš,
páli ma poézia a je to
len tvoja vina.
Ze sbírky: Svetielku
Ještě nikdo nekomentoval.
Pokud chcete vložit komentář, musíte se přihlásit.