My

Slnko už zapadá,
no ja myslím na teba.
Rozum mi odpustiť nedá,
vraví, že zabudnúť treba.

Srdce mi však ticho šepká,
že aj každej slzy kvapka
má svoj jedinečný význam
len až vtedy, keď si priznám,
že hnev chcem odsunúť bokom,
zahrnúť ťa lásky tokom.

Je však možné odpustiť ti?
Všetko, čo si napáchala...
Tvoje oči plné zlosti,
všetku radosť si mi vzala.

Prvé tanečnice noci
ukazujú svoje tváre.
Prázdne miesto v mojom srdci
ma zvnútra nožíkom páre.

Každé jedno svoje slovo
zarezávaš stále hlbšie.
Zasiahneš na mieste novom,
tam, kde iným srdce tlčie.

Robíš to s takou ľahkosťou,
jemným úsmevom na perách.
Rana aj s trčiacou kosťou
nespôsobuje ti strach.

A ja len stojím, nechápem
čo som tak zle urobila,
Vari som si ja jediná
takú bolesť zaslúžila.

Nik iný to nevidí,
pritom je to jasné.
Viac jak mesiac na nebi,
ako hviezdy krásne.

Prečo nemôžem zabudnúť?
Otočiť na ďalšiu stranu?
Bo na druhej strane viečok
mám vinu vytetovanú.

Nútiš ma nepustiť ju.
Myslieť na ňu naveky.
Chcem utiecť tomu hroznému snu.
Nepočuť moje náreky?

Obloha sa rozsvetľuje,
mesiac stráca nadvládu.
Nový deň sa ukazuje,
už rozoznám návnadu

Ako mám však pokračovať?
Nedokážem len tak ísť.
Stále bude naštiepovať
srdce vina našich úst.

Nikto mi tak neublížil
v celom mojom živote.
Hocikto sa s tebou zblížil
dnes túži po dobrote.

No začína mi byť isté,
aj keď je to ešte hmlisté,
že keď ťa uvidím správne,
prestanem už vidieť klamne.

Keď ja neodpustím tebe,
ty to neodpustíš mne.
Musíme sa snažiť obe,
prestať žiť v tom klamnom sne.

Prvé lúče presvitajú
cez okenné tabule.
V zrkadle mi ukazujú
naše oči strnulé.