Nedeľný deň

Doráňané slová prerazili mestské brány.

Vyžadujú audienciu.

Prečo si ju nedobijú, keď už skolili bránu ?

Možno ide iba o gesto zdvorilosti.

Dvorania sa spoza stĺpov pozerali na svojich nových pánov.

Merali ich očami a skúšali odhadnúť, ktorý bude sedieť ich zámerom.

Doprázdna sa ozval krik nejakej ženy.

Jej dieťa sa spotýkalo s nájazdníkom.

Nepamätá si svoje meno a stále pozerá priamo.

Všetci sme si museli dať prestávku,

veď mesto neupadne z piatich minút oddychu.

Veľké zmeny možno nastanú

v týchto pustých močariskách, ktoré nás obklopujú.

Dozvedám sa včasne, že posol prišiel neskoro

s varovnou správou o vpáde barbarov.

Niet koho, kto by sa sťažoval.

Ani slová totiž nevkročili dnu.

Ostali stáť, ako sochy na predmestí

a stamaď porúčali miestnych k pokániu.

Takto sa to dialo po štyridsať rokov.

Dnes už s dlhou bradou konštatujem,

že udalosti toho dňa sa stali inak.