Rozália a rieka (I.)

Rozália a rieka (časť prvá)

Prvá kapitola

Či leto, či zima bola,
večne mokrú vreckovku zvierala.
Neustále sama bola,
slzy z tváre peknej si zotierala,

Mala sa ona pobrať kam,
no nechcela,
lebo verila,
že všetko to, čo prežíva, je klam,
ktorý ju prenasleduje,
každý jej krok si zapisuje,
že len ako bábka
na tomto svete existuje.

Zatiahnu za niť, povraz, lano,
zdvihne ruku, ohne lakeť, koleno.
Postavia ju, zanesú tam,
kde predurčená mala byť,
pohnú ju, odnesú inam,
kde trpkým osudom mala žiť.

Volala sa Rozália,
entuziazmom len tak iskrila,
krásna čistá biela ľalia
ako východ slnka žiarila.

Zradné roky jej dospievania
zmenili ju však dopodrobna,
už neusmievala sa, nežiarila, neiskrila.
Len každým ďalším dňom zamierala
a svoju večne mokrú vreckovku zvierala.


Druhá kapitola

Prišli ju tam pozrieť, otec aj mama,
no ona pre vodopád sĺz ich nevidela.
Chceli ju vziať, svoju dcéru, domov,
no ona sa bála,
že tam nebude môcť byť sama sebou.

Prišli ju pozrieť ešte zopár ráz,
dohovárali jej aspoň milión krát,
či podobrotky, či zle-nedobre
nedala sa ona presvedčiť,
že nikto ju nikam z donútenia nevedie.

Jedného dňa Rozália oči zdvihla,
po toľkých časoch tam už rieka tiekla,
slaná, chladná, z horkých sĺz spravená
kľukatými zátokami viedla do neznáma.

Jedného dňa svet posledný krát zočila,
zrevala „Dosť!“ a do vlastného žiaľu skočila,
nemala síl na to, aby sa bránila,
keď slaná voda pľúca jej plnila.
Potom, keď tam posledný raz vydýchla,
ona, plačúca Rozália, sa už nevynorila.

Rieka niesla ju ďaleko-praďaleko
až do šíreho zafírového mora,
kde striehli ako nočná mora
zubaté okraje skalnatých útesov
a Rozáliino krehké telo
bolo len jedným z mnohých ľudských životov.


Tretia kapitola

Každý z nás robí si vlastnú rieku – žiaľ,
či spraví to, lebo ono, keď tá chvíľa nastane;
či zahľadí sa do vôd strachu plných diaľ,
či podľahne kliatbe ľutovania sa,
či na svojich blízkych neobzrie sa,
alebo na mieste plný pochybností ustane,
nech na tieto slová si spomenie:

Keď v takejto situácii ostaneš,
vedz, že sám v tom isto-iste nebudeš,
tak svoju mokrú vreckovku odhoď,
zo zlého sna sa, prosím ťa, zobuď.

Neskrývaj sa v ľutujúcom sa súkromí,
nemysli si, že nikto druhý ti neverí,
poplač si na verejnosti,
určite ťa pochopia
a potom spomeň si na Rozáliu,
ktorá kvôli zaslepeniu zomrela.

Nebuď ako Rozália a tí,
ktorých vzalo si more.
Ži si takým životom,
ktorý bude sa páčiť tebe.