Pole modrých slnečníc

Pole modrých slnečníc

Kapitola prvá – Nádej

Život je skrátka dokonalý
a všetko je presne tak, ako má byť.
No i tak ťa hlodá pocit dotieravý,
že si biely agát v poli modrých slnečníc.

Zaváňa k tebe ich peľ,
hlava sa ti krúti dokola.
Kýchať sa ti chce,
dráždivo pôsobia
iskričky z modrého popola.

Vírivý poprašok ťa pokryje,
nevinne pôsobí si droga omamná,
vnútri kričíš, chvíľu zle ti je,
no nenazdáš sa – už ťa má.
Účinok zvláštnej látky ťa oblapí
ako pavúk do lepkavej siete obalí
zorientovať v priestore a čase sa snažíš,
lebo stále sa tomu trochu divíš.

Uveríš, že si jeden z nich,
lupene sa ti sfarbia rovnako.
Necítiš sa už viac ako odpadlík.
Nová zafírová koruna
obzerá si svojich okolo.


Kapitola druhá – Len sen

Ťažké je však úplne sa im podobať,
a pochybuješ, že to niekedy naozaj dokážeš,
lebo nestačí ako ony vyzerať.
Akonáhle niečo navonok ukážeš,
čo iné je ako oni majú,
div, že si nemyslíš,
že ťa za to pochovajú.

Ten pocit je tvoj starý známy,
no tak to je, a tak to malo byť.
A hoci modrý opiát ťa mámi,
stále si len biely agát v poli
azúrových slnečníc.

Šťastný na chvíľu,
pozhováraš sa s nimi,
Zabúdaš, že chceš byť sám,
lebo konečne ťa niekto prichýli.

Stále si prídeš iný,
lebo hoci lupene tak isto modré máš,
stále si agát,
len teraz sa konečne odhodláš
zabudnúť na tŕne, na to, že vieš poraniť.
Modrý agát v poli modrých slnečníc.


Kapitola tretia – Svedomie

Rozmýšľaš, či máš tu naozaj byť,
A prečo rozhodol si sa zakoreniť
sem, kde agáty môžu akurát zhniť!?

Plachý počúvaš šepoty ostatných,
snažiac sa povedať im niečo múdre.
Omylom sa pozrieš jednej do očí neškodných.
Nevinne žmurkajú,
ako hviezdy blikajú,
a teba vlastný hlas udrie do hrude.

„Ó, len si to nevylož nesprávne, drahý agát,
slnečnice v skutočnosti nezaujíma,
že tu si medzi nimi – votrelec –
len znášajú ťa!

Očakávaš záujem, milý biely agát?
Alebo pozornosť nebodaj?
Nebuď smiešny, veď si pre ne ako vzduch!
Radšej seba samého dobodaj!

No kto by už o teba stáť mohol
a kvôli blízkosti k tebe,
na malé zákerné tŕne sa napichol?“


Kapitola štvrtá – Vedomie

Mizivý pocit teraz v sebe máš,
že nehodný si útechy alebo lásky,
no najavo to ani náhodou nedáš
– nevydáš zo seba ani jednej hlásky.

Ľúbiš vždy len tých druhých,
lebo keď sa zameriaš do potrieb svojich,
začneš si sám sebe vravieť rázne,
že hlúpe to je a sebecký si nehorázne.

Len sa zbytočne trápiš a tápaš,
nechceš sám so sebou žiť.
Blúdiš a spriaznenú dušu hľadáš,
ktorá by ťa mohla pochopiť.

Krváca ti srdce, keď niekto iný rád ťa nemá,
berieš si osobne jeho obyčajné slová.
Možno to preháňaš, možno si len agát mladý,
ktorý nevie odosobniť sa a často si zlé veci vraví.

Jesť nemôžeš, spať nemôžeš,
steny sa sťahujú a všetko ničí ťa.
Nechceš sa zveriť, nechceš to povedať nahlas,
lebo nechceš, aby ľutovali ťa.

Iba čakáš, kedy prach z teba odveje
a ukáže všetkým to čo nechceš –
tvoje osobnosti oboje.


Kapitola piata – Dve osobnosti

Hľadáš, no nenachádzaš.
O súcit sa (ne)uchádzaš.
Ľutuješ, no aj tak to znova spravíš.
Nepočujú ťa, keď vo vnútri kričíš.

Guráž nemáš, nevieš povedať,
že niekedy nanič je ti.
Nikto do hlavy nevidí ti,
za čo rád si, no nerád zároveň.
Dokedy prach sa na tebe drží,
dokedy dosahuješ očakávaciu úroveň,
vieš sa stať rastlinou, ktorou byť chceš...
No spokojný so sebou byť aj tak nedokážeš.

Fascinujúce na tom celom je,
že vlastne ani nevieš,
čo pretvárka a čo skutočné je.


Kapitola šiesta – Nevzdávaj to
Existencia je možno niekedy zlovestná,
všetci občas ľutujeme svoje chyby.
Aj najodolnejšia osoba je niekedy zlomená
a cíti sa ako biely agát v poli modrých slnečníc.

Ďakovať nevieme, odpúšťať nevieme,
popritom po hlave si ťukáme,
keď niekto spraví niečo nenormálne.
Skrývame sa v ulitách, ktoré sme si vyrobili,
svoje pocity sme pred svetom do hliny zaborili.

Dovoľ si povzniesť sa trochu vyššie,
nad seba aj všetkých ostatných,
a aj keď cítiš, že si na tom horšie,
nerež si viac do jaziev boľavých.

Cítiš, že sem do tohto sveta nepatríš?
Myslíš si, že si biely agát v poli modrých slnečníc?
Zhlboka nadýchni sa, zakrič: „Nie som jediný!“
Pravda to je, hoci v slabej chvíli sa tomu ťažko uverí.

Budeš čakať na koniec sveta,
keď niečo sa nepodarí tak, ako si chcel?
Máš pocit, že je to kolosálna chyba
a radšej by si preto okamžite umrel?
Nerob si to ťažšie než to vyzerá.
Nepotrebuješ svoje imaginárne tŕne na to,
aby si si dobodal vlastné telo.


Kapitola siedma – Zmysel života

„Aký je zmysel života vlastne?“
Skús si popremýšľať veľmi tuho,
keď čítaš koniec tejto básne
a ja ti poviem naozajstnú odpoveď,
ktorou celá táto dilema hasne...
---------------------------------------
...možno ti chýba uvedomenie,
že na modrom sfarbení nezáleží.
Nabrať chceš skrátka to sebavedomie,
chceš byť krajší, múdrejší – lepší...
---------------------------------------
...no je jedno, čo povieš a čo urobíš,
nie si žiadny biely agát.
Tak zhoď zo seba pichľavý kabát,
pretvarovať sa nemusíš.
V skutočnosti si to len hlava predstavuje –
– veď pole modrých slnečníc ani nejestvuje!