Svitá nám...

Orionka: Za Tvoj komentár som veľmi vďačná, rozhodne sa prosím neospravedlňuj! ;) Už dlhšie ma štve, že väčšinou sú moje básne bez akejkoľvek reakcie, na druhej strane si uvedomujem, že je to presne tak, ako píšeš a ostatným sa ťažko vyjadruje k niečomu tak hlboko osobnému, preto mi komentujú iba diela, ktoré nemajú intímny charakter. Dobre, beriem. ;)
Píšem o veciach, s ktorými sa denne stretávam, ktoré ma tešia či ťažia... ešte Puero sa kedysi vyjadril, že keď číta moje básne, má pocit, ako by mi čítal denník. Celkom to vystihol, áno, píšem osobné verše úprimne a bez servítky, inak to neviem. Viacerí mi tú skutočnosť už vyčítali, ale ja mám naozaj pocit, že písať fikciu mi nejde, že na tej tvorbe jednoducho cítiť, že to nie som ja a čitateľa nechcem zavádzať či klamať, lebo on to podľa mňa tiež vycíti. Áno, úprimnosť mi je aj v bežnom živote skôr na škodu ako na osoh, ale čo už. Užila som si kvôli nej svoje, ale iná nebudem iba preto, aby som zapadla do lavíny väčšiny.
A čo sa týka formy tej básne, kedysi som sa striktne držala viazaného verša, ale treba sa pohnúť dopredu a skúšať aj nové veci. ;) Ďakujem za návštevu aj za názor, vážim si Tvoj čas.

Vyjádřím tady svoje dlouhodobější pocity, snad nevadí. Ty jsi v psaní můj úplný protipól, emoce obnažené až na kost, čisté a průzračné, nic neschováváš a jdeš se svými city na trh. Tento přístup je mi cizí, a nejspíš proto mě tvoje básně od začátku jaksi odpuzovaly, možná i popuzovaly. Teď už to vidím trochu jinak a uceňuji, jak upřímně se k psaní stavíš, že se za nic neschováváš, neuhýbáš. A připadáš mi takhle na dálku jako něžné ptáčátko, které mám potřebu chránit. Jak to tak čtu, bojím se za tebe a za všechny, co jsou dneska upřímní snad až moc, tenhle svět pro ně není stavěný.
To jsem trochu šířeji rozepsala pocity, které ve mně tvoje psaní vyvolalo, snad se nezlobíš. Jinak se mi to komentuje těžko, forma je volná a obsah příliš osobní.