Ilumináti- cesta časom (prológ)

Prológ


Ovzdušie bolo mrazivé. Muž opierajúci sa o starý kamenný múr silno krvácal. Pramienok krvi mu z hlavy po kvapkách dopadal na špinavú košeľu.
„Kde je skrytá?“ spýtala sa vysoká postava. Tvár mala v tieni, v pravej ruke zvierala starú zubatú dýku, okolo ktorej sa vnášala podivná červená aura.
Zakrvavený muž naďalej mlčal. Vystrčil bradu v pohŕdavom geste. Prehnala sa ním vlna bolesti. Zaťal zuby.
„Povedz mi, kde je tá rukavica!“ zvrieskol tajomný muž. Dýka mu vzplanula krvavočervenými plameňmi.
Spoza mračien vykukol dorastajúci kosák mesiaca. Vrhol na priestranstvo slabé strieborné svetlo. Nachádzali sa v tmavej uličke lemovanej vysokými starými domami. Osvetlená ulica sa nachádzala niekoľko metrov od nich. Ľudia čo sa po nej prechádzali si zjavne nič zvláštneho nevšimli.
„Zhoríš v pekle!“ zakrvavený muž sa pokúšal postaviť, ale neviditeľná sila ho opäť pritlačila k zemi.
Dýka sa ešte viac rozhorela. Na svojho majiteľa vrhala zlovestné červené svetlo, ktoré sa odrážalo od jeho zelených očí. Triasol sa od hnevu.
„Dávam ti poslednú šancu. Ak mi to nepovieš, tú informáciu z teba dostanem oveľa horším spôsobom ako mučenie.“ Tón jeho hlasu bol víťazoslávny a neoblomný.
Zakrvavený muž potriasol hlavou. Tmavú ulicu osvetlil záblesk červeného svetla. Potom znova stmavla a všetko zahalila svojím tieňom...