Ilumináti- 1. kapitola (1. časť)

Opäť škola


Sebastián sa zobudil na neodbytný vyzváňací tón budíka. Šmátral rukou kým nenahmatal tlačidlo. Posadil sa a rukami si pošúchal oči. Začala škola. Opäť ranné stávania a náhlenie sa do školy, aby neprišiel neskoro. Vyzliekol sa z pyžama. Obliekol sa do riflí a čiernej košele. Zamieril do výnimočne prázdnej kúpeľne a umyl si zuby. Vyzeralo to tak, že vstal prvý. Už zobudený, studenou vodou, zamieril dole, po chodoch, do kuchyne. Musel zapnúť svetlo, pretože bola ponorená v šere. Pripravil si dve obložené chlebíčky a sadol si za stôl.
Otec už bol dávno v práci. Na stole ležali, noviny.

Záhadné vraždy v Budapešti

BUDAPEŠŤ: Dnes nadránom polícia našla ďalšie spálené telo. Mŕtvola muža bola objavená v blízkosti pravého brehu Dunaja. Súvislosť s predošlými troma vraždami polícia nepotvrdila. Dvoch mužov a dve ženy vyšetrovatelia zatiaľ pre rozsiahle popáleniny nedokázali identifikovať. Domnievajú sa...

„Ty si už hore?“ jeho o rok mladší brat práve ešte v pyžame vstúpil do kuchyne. Oči mal ešte, zlepené.
Sebastián odložil noviny. „Rýchlo sa najedz o pol hodinu začne škola.“ Pozrel sa na hodiny. Jeho brat Timotej bol „výkukom“ svojej triedy. Večne uzatváral šialené stávky a on, ho musel ustavične vyťahovať z dohodnutých súbojov.
„To už je toľko hodín?“
Keď sa najedli Timotej s dupotom vyšiel do svojej izby. Oblečenú mal kockovú košeľu s krátkymi rukávmi a taktiež dlhé rifle.
„Kde si toľko trčal?“
„Umýval som si zuby.“ Obaja školáci, teraz už deviatak a ôsmak, spolu mierili do školy. Radošina mala mnoho tajných chodníčkov a skratiek, stačilo len o nich vedieť.
Timotej išiel popredu. Stretol sa s kamarátom a už sa zhovárali o svojich letných počítačových zážitkoch.
„Ahoj, Sebi!“ O múr domu sa opieralo vysoké dievča s dlhými rovnými vlasmi a veľkými sivý miočami.
„Ahoj, Kika.“ Odzdravil. „Fíha, dnes vyzeráš obstojne.“ Mala krátku bledomodrú sukňu s ladiacou košieľkou a sandálmi. Vo vlasoch mala tenkú modrú čelenku, ktorú si takmer ani nevšimol.
„Obstojne!“ napaprčila sa. „Vy chlapi! Hodnotíte ženy ako dobytok!" „No...“ „Skôr ako vypustíš z úst ďalšiu kravinu, mám pre teba novinku.“ Kika sa záhadne usmiala.
„Prepáč, ale musíme sa pohnúť. Povieš mi to po ceste.“
„No,“ oblizla si pery. „do školy nastúpil nový profesor a...“
„Profesor?“ profesor na Radošinskej základnej? To bolo nezvyčajné.
„Áno, má mnoho titulov. Mimochodom, učiť nás bude dejepis a chémiu.“ „A?“ Nechápavo sa naňho pozrela.
„Chcela si ešte niečo povedať.“
„Áno, máme nového spolužiaka.“
Pomer chlapcov a dievčat v našej triede bol 3:1. „Super, ako sa volá?“
„Počkaj...mal také divné meno...“
Vyšli na cestu, ktorá bola plná hemžiacich sa detí a odstavených áut. Pretláčali sa davom k bráne, ktorá bola zbytočná pretože hneď vedľa nej zívala diera.
Na školskom dvore sa zhromaždili všetci žiaci aj malí škôlkari. Pretlačili sa k radu kde bola nastúpená ich trieda. Tento krát stáli na mieste deviatakov oni. Posledný sa znudene opierali o drsnú stenu školy a smiali sa na vtipoch.
„Ahojte,“ privítala ich učiteľka. „už som sa zľakla, že neprídete.“ Deviataci mali šťastie. Ich učiteľka patrila k tým čo majú nervy zo železa.
Všetci stíchli. Ako vždy sa najprv pustila hymna. Sebastián naťahoval krk, aby videl nového profesora. Mal mať ôsmakov. Nikde ho však nevidel.
„Ako už iste všetci viete, pani učiteľka Halátová odišla na dôchodok a na jej miesto, nastupuje pán profesor, Henrich Vincze. Bude učiť dejepis a chémiu a prevezme ôsmu triedu.“ Riaditeľov hlas mu dunel až v kostiach. Ustúpil a mikrofón podal vysokému hnedovlasému mužovi v čiernom obleku.
„Nuž, ja k tomu nemám čo dodať. Pán riaditeľ všetko podstatné povedal. Teším sa na vás.“ Nasledoval silený potlesk a profesor zaujal svoje miesto medzi ôsmakmi.
Riaditeľ začal čítať svoj zdĺhavý slávnostný prejav...
„Kde je ten nový spolužiak?“ šepol Gabriel.
„Nemám tušenia.“ Odpovedal Dávid.
Riaditeľ skončil a všetci sa rútili ku vchodu. Zdolali nekonečné poschodia a vošli do novej triedy. Slnko tu svietilo iba ráno čo je výhoda. Každý si našiel miesto pri svojom kamarátovi. Sebastiánovi s Kikou sa podarilo ukoristiť posledné tri lavice.
„Už všetci viete, že máme nového žiaka.“ Začala triedna.
V triede to šumelo ako v úli. Každý sa chcel podeliť o informácie so spolu sediacim.
„Utíšte sa!“ učiteľka musela zvýšiť hlas. „Volá sa George. Je až z Anglicka. Nechcem tu vidieť žiadne vyčleňovania z kolektívu!“ vystríhala ich.
„Je aj adoptívnym synom pána profesora a...“Pani učiteľku prerušilo klopanie na dvere. Išla otvoriť. Dnu voviedla vysokého čiernovlasého chlapca. Dlhé neposlušné vlasy sa mu miestami brčatili.
„Vie vôbec po slovensky?“ šepotom sa spýtal Sebastián Kiki.
„Podľa mňa hej.“
„Sadni si do poslednej lavice. Ak ti to nevadí.“ ukazovala mu učiteľka.
„Nie.“ Odvetil. Sadol si vedľa Sebastiána. Vyrovnal sa a spozornel.
Učiteľka ďalej pokračovala v zozname toho čo si zajtra priniesť a rozdala im prihlášky na obed.
„Tak, lúčim sa s vami, zajtra sa uvidíme.“
„Ahoj, ja som Kika,“ ukazovala na seba. „a toto je Sebi.“
„Ahoj.“ Odzdravil Sebastián.
„Viem po Slovensky,“ nenútene povedal. „teší ma. Ja som George.“
„Naozaj? To je potom skvelé, ale priprav sa na strastiplnú a mučivú cestu slovenskou gramatikou.“ vystríhal ho nervózne Sebi.
„Tú som sa doučil.“
„A kde bývaš?“ spýtala sa ho Kika cestou dolu schodmi.
„S otcom máme byt v novej bytovke. A kde bývate vy?“
Do tesnej prezúvarne sa natlačili ôsmaci. Takže museli čakať na schodoch.
„Vieš čo? Dnes o hodinu sa stretneme na dolnej zástavke a ukážeme ti kúsok Radošiny, čo povieš?“ napadlo Kiku.
„To je super nápad!“ usmial sa George.
Sebimu to ako super nápad nepripadalo, ale bol rád, že sa jeho všedný život obohatil novou „kuriozitou“.
„Kiku väčšinou napadajú len dobré nápady. Ak sa nejedná o skratky. Tie sú častokrát dlhšie ako priama cesta.“ Zasmial sa.
„Hej, to malo zostať len medzi nami.“ Kika doňho šťukla.
Prezúváreň sa konečne uvoľnila. Vonku sa všetci po hlúčikoch ponáhľali späť domov. Presne o hodinu, ako hovorila Kika, sa všetci traja stretli na dolnej zástavke.
„Si pripravený na skúmanie tajov Radošiny?“ tajuplným hlasom sa spýtala Kika.
„Myslím si, že áno.“ Usmial sa.
„Kam pôjdeme?“
„Hm,“ rozmýšľal George. „počul som, že tu je kaštieľ.“
„Áno je!“ nadšene zvýskla Kika. História jej a Sebimu ako jediným z triedy voňala. Ostatný dejepis neznášali. „Poď,“ chytila ho za rameno. „Teraz pôjdeme hore ku kostolu a odtiaľ stále rovno až kým nedorazíme ku kaštieľu.“ Vysvetľovala.
Po ceste Georgemu objasňovala stručnú históriu kaštieľa, od jeho založenia nitrianskym biskupom Ladislavom Adamom Erdodyhm až po jeho rekonštrukciu v 90. rokoch.
Teraz stáli pred tepanou bránou kaštieľa.
„Fíha, je majestátny...“ uznanlivo pískol George.
„Je nádherný, ale dnu ťa nevpustia...Chceš vidieť kostol?“
„Určite.“
Museli sa vrátiť kúsok po ceste dole. Z košatých korún stromov sa vynárala žltá veža s červenou strechou a hodinami.