...záver...nie je práve najšťastnejší...
přidáno 15.01.2008
hodnoceno 4
čteno 647(10)
posláno 0
.

XI.
... ale šťastie nie je burina, aby rástlo stále a všade...
A ani netrvá večne. Najskôr sa krásne rozhorí, rozpáli nám líca, zaplaví teplom srdce, no zhasne skôr, ako sa nazdáme skôr, ako chceme a naše duše zrazu schladnú, sklamanie a smútok ich premení na ľad.
Snáď to bolo príliš veľké šťastie, ktoré Roba stretlo v jeho opustenom, zahmlenom živote... Niežeby si ho nezaslúžil, ak nie on, kto iný? Právom by mu ho osud mal nalievať veľkými naberačkami každý deň. Život ho za tie roky dosť vytrápil, vždy, keď po niečom túžil, niekto ho predbehol a uchmatol mu jeho sen priamo spred nosa. Ani v rodine veľké pochopenie nenašiel. Možno preto, že so svojimi najbližšími o svojich problémoch nehovoril, uzatváral sa do seba a svojej izby, no pritom by možno naozaj stačilo prísť za mamou alebo sestrou a vysloviť aspoň dve vety o svojom trápení. Možno by mu pomohli. Viac, ako mĺkve biele štyri steny jeho izby, do ktorých denne hľadel so zúfalstvom v očiach, zbytočne v duchu prosiac o pomoc.
Prežil pár nepekných havárií na motorke a bicykli, pár ostrých hádok s chalanmi z vedľajšej dediny a najnovšie mu začali štrajkovať pľúca. Osem minút života. Vraj. Ale čo mal robiť, keď mu to chutilo? Omámil ho cigaretový dym rovnako, ako iných v jeho veku omámila vôňa kvetinkovej voňavky pekného dievčaťa z vedľajšej triedy. Omámil a zviedol. Po troch rokoch fajčil tak dve krabičky denne. Nečudo, že sa jeho pľúca začali ozývať, mali na to právo. ...osem minút... Toľko mu zostávalo po tom, čo si druhýkrát v tomto príbehu zapálil pri rybníku. Posledných osem minút normálneho, plnohodnotného života... Vtedy to však ani on, ani Bára netušili. Keby áno, určite by si vzájomnú blízkosť vychutnali viac.

Bára si neskôr, po rokoch, z toho dňa pamätala len na jeho veselý smiech. Zabudla, že sa boli previezť na bicykloch do lesa, kde ich čakali krásne čierne ostružiny, zabudla ja na to, ako ich od kúpania sa v rybníku odradil Matej aj so svojou novou babou, dokonca jej z mysli vypadlo aj to, že si tam Rob zapálil cigaretu... Svoju poslednú cigaretu... Zabudla na všetko, len na jeho veselý smiech nie. Na ten nezabudne nikdy.
„Poď, pôjdeme radšej dolu k rieke,“ opatrne ju poťahal za tričko, čím ju donútil odvrátiť pohľad plný znechutenia od svojho bývalého. Ten na nich od brehu len nenávistne zazeral.
„Dobre,“ obrátila sa k nemu a letmo ho pobozkala na líce. Zvrtla sa na opätku, nasadla na bicykel a vyštartovala skôr, ako si Rob stihol uvedomiť sladkosť jej pier.
Odhodil nedofajčenú cigaretu a v tej chvíli si pomyslel, že by s fajčením naozaj mohol prestať. V jedinej sekunde ucítil v sebe silu, o ktorej predtým ani netušil, a ktorá mu pošepkala, že by to zvládol. Vedel, že Báru by to potešilo a jemu pomohlo. S novým odhodlaním nasadol na bicykel aj on a s úsmevom na tvári sa vydal za svojou láskou. Škoda, že v sebe tú silu neobjavil skôr... Možno by mnohé veci vyriešila a všetko zvrátila... Ale...
V polke kopca Báru dobehol, zamával jej a zoširoka sa na ňu usmial. Ona mu úsmev vďačne vrátila a pustila ho pred seba. Zasnene sa dívala na jeho vlajúce vlasy, ktoré mu zľahka padali do čela, jeho vlasy nepoddajné a slobodné ako on. Keby sa nebála o rovnováhu, neodolala by a načiahla by ruku, aby sa ich dotkla, postrapatila ich, pohladila... Počula, ako sa tíško, krásne smeje. Nabral rýchlosť, nechal sa uniesť voľnosťou a jeho smiech vyjadroval radosť zo života, radosť z vetra, ktorý osviežoval jeho tvár a radosť z rýchlosti, ktorou míňal ostružinové kríky po ľavej a tŕne spolu s menšími stromčekmi, ktoré zvoľna prechádzali do lesa, po pravej strane. Díval sa na kraj, v ktorom vyrastal, kraj, ktorý miloval a kraj, ktorému venoval svoj posledný nádych. A Bára sa dívala naňho. Plná nepoznanej túžby si priala jediné – aby ten okamih nikdy neskončil...
Rob na rovinke mieriacej do dediny spomalil a obzrel sa. Uvidel krásnu Báru, svoj vytúžený sen a venoval jej dlhý úsmev, ktorý sa jej navždy vryl do pamäti.
V nasledujúcej chvíli jej tvár zbledla hrôzou.
Spoza tabule označujúcej začiatok dediny sa vyrútilo auto. Znenazdajky sa objavilo nad obzorom, tak nečakane, že jej to vyrazilo dych.
Nestihla ani zakričať...

XII.
Sedela vedľa neho na posteli, jednou rukou ho zľahka hladila po dlani a druhou si utierala zatúlanú slzu. Už prestala počítať minúty, nemala silu. Adam to vzdal pred hodinou, pohľad na doráňaného a nemohúceho kamaráta ho natoľko zarmútil, že sa musel ísť opiť, aby zahnal slzy.
Bára nechcela veriť tomu, že keď konečne našla niekoho, s kým jej bolo tak neskutočne dobre, tak úžasne veselo a príjemne, osud jej ho chcel takýmto dosť nefér spôsobom zobrať. Milovala ho, bola si istá tým, že práve pri Robovi pochopila význam slova „láska“. Pri chlapcovi, s ktorým sa vydržala hodiny rozprávať pri rieke, s ktorým sa dokázala schuti prakticky na čomkoľvek zasmiať, s ktorým objavovala krásy skryté v prírode ich domova, a ktorého telo pri tanci tak tajomne voňalo, až sa jej z toho točila hlava.
„Život je ťažký, zvykneš si, no neprestávaj bojovať,“ spomenula si na jeho slová a znovu sa rozplakala.
Nie, ona si nechcela zvyknúť. Áno, chcela bojovať a chcela vyhrať, ale ako? Kto jej to pošepká, kto jej v tom pomôže? Kto? Keď stráca jediného človeka na svete, ktorý jej tak dokonale rozumel...
Rob sa v posteli trochu pomrvil a pomaly otvoril oči.
Bára nič nezbadala, ďalej neprítomne hľadela na biele nemocničné steny a stále rovnako nežne hladkala jeho ruku. Ten ju dosť dlhú chvíľu bez slova pozoroval. Pohľadom prechádzal po jej jemných dievčenských črtách, snažil sa rozpamätať na jej hladkú pokožku a usilovne si ukladal obraz jej tváre do najhlbších kútov svojej mysle. Nechcel zabudnúť.
„Aspoň na pár týždňov sa môj sen slnil,“ zašepkal a stisol jej ruku, „Mohol som naplno vychutnať nehu tvojich objatí a sladkosť tvojich bozkov... dal som ti všetko, čo som ti chcel dať, dal som ti lásku, ktorú som v sebe nosil... možno jej nebolo dosť, ale je len tvoja... Ďakujem.“
Báre sa na tvári podarilo vyčarovať smutný, no vďačný úsmev. Neuveriteľne mäkko hľadela do napodiv šťastných Robových očí a v duchu si opakovala každé jedno jeho slovo. Nechcela zabudnúť.
„Ďakujem,“ povedal znovu a privrel oči. Bolelo ho celé telo, no srdce mal plné radosti. Žil šťastne krátko, ale predsa len žil a cítil nesmiernu vďaku. Vedel, že zomrie. Vedel, že odíde z Bárinho života tak náhle, ako doň vstúpil a ona si po čase nájde iného. Vedel, že by mal cítiť hnev a mal by rozprávať o spravodlivosti, ktorá na svete zdá sa už vôbec neexistuje, no namiesto toho cítil úľavu a vďaku. Chcel spievať. A aj začal. Tíško si nôtil melódiu piesne „Panenka“, až kým ho bodavá bolesť v pľúcach nedonútila prestať. Za jeho hlavou pípali prístroje a z krku mu trčala dlhá umelohmotná rúra. Mal dolámané obe nohy a rebrá mu pod vplyvom nárazu poranili pľúca. Od intenzívneho fajčenia zoslabnuté pľúca... Ak by aj žil, nemohol by sa sám ani posadiť. V tej rýchlosti, akou sa auto vyrútilo spod kopca, by to neubrzdil nikto, veď aj Bára, ktorá stála dobrých desať metrov od neho, mala čo robiť, aby šmykujúce auto nezmietlo aj ju.
Pri pohľade do jeho pokojných a zmierených očí mala chuť kričať, objať ho a nepustiť, nedovoliť mu odísť na rande so smrťou... Veď je taký mladý! Celý život má predsa ešte len pred sebou, tak kam sa ponáhľať?
No on vedel, že musí, že sa inak nedá. Jeho chvíľa prišla. Pohľadom si vypýtal od Báry bozk. Posledný bozk, bozk na rozlúčku. Namiesto slova „Zbohom“ však vyslovil svoje posledné želanie:
„Bára, zapálila by si mi cigaretu? ... Ďakujem.“
Bolestne sa usmiala, naposledy ho objala okolo krku a potom vstala. Pohla sa smerom ku svojej kabelke položenej na parapetnej doske, odhodlaná splniť jeho posledné želanie, aj keby ju mali za to zavrieť. Keby však bola pozorne počúvala, keby aspoň jedným uchom postrehla naliehavosť jeho tónu a trošku nedočkavý výraz jeho tváre, pochopila by. Do svojho posledného „Ďakujem“ dal všetko, zvyšok svojej lásky, nehu, energiu svojej vnútornej sily aj šťastie zo spoločne prežitých chvíľ. Svojím posledným „Ďakujem“ sa s ňou rozlúčil, pretože nechcel, aby ho videla umrieť. Chcel a zároveň nechcel, aby pri tom bola. Veď bol samotárom, od začiatku do konca svojho života bojoval s prekážkami, ktoré mu život do cesty staval, sám. Sám, ako malý stromček v púšti. Díval sa za ňou do poslednej chvíle. Aj keď už pomaly zatvoril oči, stále pred nimi videl prvú a zároveň poslednú jedinú skutočnú lásku svojho života.
Keď sa Bára vyľakane otočila na vytrvalé nemenné pípanie stroja, ktorý mu pomáhal dýchať, už spal spánkom večných a pokojný úsmev zdobil jeho mladú chlapčenskú tvár.
Zapálená cigareta jej vypadla z ruky a na podlahe ju zahasila jediná smutná slza, ktorá sa jej vykotúľala z oka.

Posledných osem minút svojho života strávil Robert s Bárou. Paradoxne ho nakoniec predsa len nezabila jeho fajčiarska vášeň, no možno mala byť preňho smrť trestom za jeho slabú vieru v samého seba a neskoré uvedomenie si sily, ktorú v sebe každý z nás nosí. Je to sila odhodlania, sila sebapoznania. Sila rozvážnosti a odvahy. Sila bojovať. Bojovať až do úplného konca.

EPILÓG
Dievča predo mnou končí svoj monológ slovami:
„My ostatní však šancu ešte stále máme... budeme bojovať, alebo sa vzdáme?“
Náhle pochopím, že teraz tu predo mnou sedí ona, uplakaná a otrasená životom, zrazená na kolená úderom života prisilným na to, aby sa z neho dokázala spamätať, ona, moja veľká kamarátka, ktorá potrebuje pomoc.
Pri pomyslení naňho, jeho studené, nehybné telo, úsmev, ktorý bude naveky vysielať smerom k bezduchému drevu rakvy, v ktorej leží, ma premkne chlad a celá sa roztrasiem.
Bára mi ponad stôl podáva krabičku; sú v nej posledné dve cigarety. Váhavo k nej naťahujem ruku...

...o niečo neskôr je už aj môj život o osem minút kratší...

.



/foto:moi :)/

přidáno 15.01.2008 - 22:24
Ospravedlňujem sa, preklep :) Mám vicero príbehov s českými menami, tak sa mi to občas pletie ;) Ďakujem za upozornenie
přidáno 15.01.2008 - 18:27
je to pěkné... jenom nechápu, proč ji v tom jednom okamžiku oslovuje Jitko ;)
přidáno 15.01.2008 - 16:48
trochu ma obmedzovalo nariadenie od šéfa nášho školského časopisu - 5 častí na dve A5 (sme 28 stranový dvojmesačník)... ale musím sa priznať, neviem, ako inak by som vyjadrila tú myšlienku, ktorú som chcela... je to trochu klišé, uznávam...
inak ďakujem za konštruktívnu kritiku ;)
přidáno 15.01.2008 - 09:33
ajeje... mno napsane je to stale krasne... ale uzh tak trosku kycovity pribeh se stocil azh moc do extremu... ono to asi jinak ani neslo... to chapu... trochu mi ta nehoda pripomnela nesnesitelnou lehkost byti... ten konec... ale ono to je asi v dalsich milionech filmu takhle... :) do treti casti to bylo dokonale... ctvrta a pata cast vazne pribehem... presto je tato povidka velmi kvalitni...

Pokud chcete vložit komentář, musíte se přihlásit.
Osem minút života (5.časť) : trvalý odkaz | tisk | RSS komentářů | podobná díla

Následující dílo autora : Šálka rannej kávy
Předchozí dílo autora : Osem minút života (4.časť)

Chat ¬

- skrýt/zobrazit chat -


Poslední aktivity ¬


Nejčastěji komentující
v minulém měsíci ¬

A B C


Tapety na plochu ¬


Wallpapers

Wallpapers



Casino-hry.sk

Kasina Slovenske.

Ostružina

Zábavný blog plný fotek nejen o bydlení, dekoracích, zahradě.

Apple iPhone a iPad

Proč si koupit iPhone nebo iPad? Zkušenosti z první ruky.

© 2017 psanci.cz || || Básně | Povídky | Webdesign & Programming || PREMIUM účet za povídku