V Strážovských vrchoch, na stráži, nech ma môj anjel postráži...
přidáno 31.12.2007
hodnoceno 3
čteno 680(10)
posláno 0
.
/*„Pamätáš? Pamätáš sa ešte?“.*/
.
Bol by som tú vetu dokončil, bol by som jej dopovedal všetko, celú pravdu... Prečo som vlastne prišiel, prečo som ju doslova prepadol pri odovzdávaní cien, prečo som jej predtým ani nezavolal, ani nenapísal, ani neodkázal po sestre, s ktorou sa denno-denne stretávala na mesendžri, že som sa zo dňa na deň rozhodol precestovať polku republiky, len aby som ju mohol vidieť... Len aby som jej mohol už konečne, z očí do očí, všetko povedať.
Bol by som tú vetu dokončil, prisahám Bohu, že by som to bol urobil, odhodlanie mi nechýbalo a aj strach som akosi zahnal, obavy potlačil. Zaslúžila si poznať pravdu. Ak nie ona, kto iný?
„Vieš, veľa vecí sa zmenilo, odkedy sme sa naposledy videli... a ja by som chcel začať žiť inak... s...“Tak som začal. A bol by som tú vetu dokončil, keby... keby...
Tú cestu si vybrala sama. Zmienila sa mi síce pred odchodom spred Kultúrneho domu v Ilave, že ak mi býva počas jázd cez hrboľatý, kopcovitý terén a ostré, kľukaté zákruty zle, nemusí tade ísť.
Ale mne zle nebýva. Teda za normálnych okolností mi zle nebýva.
Povedala, že cesta bude trvať nanajvýš tri hodiny, keďže vonku pršalo. Keby nepršalo, ale svietilo slnko, bolo by to iné. S čerstvou ročnou praxou sa však nepokladala za tak skúsenú vodičku, aby si mohla dovoliť ísť po dosť náročnej a ešte k tomu mokrej vozovke nejako extra rýchlo. To všetko na mňa vysypala po tom, čo sa program v Dome kultúry skončil a už sme sedeli v jej felícii. Ešte predtým som však vnútri celý zadýchaný a spotený rozrazil drevené dvere a doslova vpadol do sály plnej ľudí – zväčša drobcov a ich rodičov, len pár tínedžerov sedelo v posledných radoch. A ona. Ponáhľal som sa, pretože som si zabudol zaznačiť hodinu začiatku programu spojeného s odovzdávaním cien víťazom literárnej súťaže. Nechcel som nič zmeškať, chcel som ju vidieť, ako si hrdo preberá to, čo jej podľa mojej mienky právoplatne patrí. Obzrela sa a pohľad jej stŕpol. Nemohla ani tušiť, že sa tam objavím, riadne som ju vyviedol z miery. Vstala, že mi ide oproti, potom si sadla. Podlomili sa jej kolená, a keď som k nej prišiel, pozdravil ju len slabým kývnutím hlavy, stále sa jej triasli nohy. Nezmohla sa na slovo, až keď začula svoje meno, horko-ťažko sa pozviechala zo stoličky, roztrasenou chôdzou vyšla na pódium, povedala sotva počuteľné „ďakujem vám veľmi pekne“ a kŕčovite zvierajúc diplom, vrátila sa na svoje miesto.
„Čo tu robíš?“ prebodla ma po chvíli ticha ostrým hlasom, až ma z neho zamrazilo.
„Musím ti niečo povedať, je to súrne.“
V sále sa ma na viac nepýtala. Dokonca sa ma nespýtala ani na to, ako som sa tam dostal a odkiaľ či od koho som sa dozvedel, kde ju mám hľadať. Od sestry, samozrejme, asi jej to došlo. A vlakom, ak by to náhodou niekoho zaujímalo.
Tak sa rozhodla ísť cez Bojnice. Bolo niečo po pol šiestej, pršalo, hmle a dažďu sa aj tak nemala ako vyhnúť, nech by si vybrala ktorúkoľvek cestu. Tma už pomaly sadala na kraj okolo, dosť skoro, ako to ostatne koncom septembra býva.
Dobrých dvadsať minút cesty panovalo v aute úplné ticho. Bolo počuť len mumlanie motoru a svišťanie vetra cez pootvorené okienko na vodičovej, teda jej strane.
Pozoroval som prírodu. Prechádzali sme cez jeden dlhý, súvislý les, ktorý pomaly zhadzoval svoj jesenný šat. Pod kolesá nám padali zlatisté i červenkasté listy, stromy okolo hrali každý inou farbou. Cesta sa kľukatila dolinkou vedúcou stredom Strážovských vrchov, kde-tu som na ich úpätiach zazrel osamotené domce alebo malé farmárske usadlosti. Na šírych ešte zelených stráňach sa lenivo pásli ovce a kozy, dážď ich nevyrušoval. Niektoré sa schovali pod hrušky, alebo zaliezli do kríkov, mnohé však stále ležali v prostriedku lúky. A zatiaľ čo sa dážď pomaly ale isto menil v poriadny lejak, oni len flegmaticky v papuliach prežúvali dookola ten istý trs trávy. Závidel som im tú ich pohodu.
„Dolu je Horná Poruba,“ oznámila mi zrazu, „A keď vzhliadneš hore, zbadáš Vápeč, myslím ten vysoký kopec.“
Ďobla prstom kamsi do oblohy, no ja som videl len listy a kvapky vody na skle. Až keď sme vyšli spomedzi stromov, zbadal som v doline šindľové strechy domcov a oproti temnejúcej oblohe matne sa rysujúcu siluetu akéhosi vrchu. Veru, v zemepise, mapách a pohoriach sa vyznala vždy.
.
/*„Pamätáš? Pamätáš sa na to ešte?“.*/
.
Bol by som tú vetu, tú vetu: „Vieš, veľa vecí sa zmenilo, odkedy sme sa naposledy videli... a ja by som chcel začať žiť inak... s...“ dopovedal, ale nestihol som to.
Akurát sme vyšli na Homôlku, najvyššie položený úsek cesty, už nás čakal len krkolomný slalom dolu, keď okolo nás zrazu veľmi rýchlo prefičalo terénne auto. Jediné, čo som stihol zaregistrovať, však stačilo to na to, aby mi zvyšok vety zamrzol v hrdle, bola zahraničná poznávacia značka.
Sledovali ma. Celú cestu ma tí grázli sledovali.
Tereňák pred nami prudko zašmykoval a začal cúvať.
Nespanikárila, naopak, na moje veľké prekvapenie si zachovala úplne chladnú hlavu. Dupla na brzdu, jej zelená felícia s brzdami v perfektnom stave akoby na povel s takmer nulovou brzdnou dráhou zastala. Zdalo sa mi to nemožné, ale pravdou bolo, že celú cestu si udržovala stálu rýchlosť na hranici šesťdesiat kilometrov za hodinu. Pre istotu, lebo ako som už spomínal, ešte si veľmi neverila. Zaradila spiatočku, autom sa na mokrej vozovke trochu zatriaslo, ale nakoniec poslúchlo. Vyplašene som hlavu otočil dozadu, nepustila si stierače, cez kvapky na skle som takmer nič nevidel.
Keď dupla na brzdu druhýkrát, absolútne som to nečakal, trhlo mi celým telom, hlavu mi hodilo na pravé plece, takmer mi vykrútilo krk. Po chvíli som však pochopil, prečo to urobila – za nami bolo ďalšie auto, zaparkované krížom cez cestu. Vedľa spolujazdcových otvorených dverí stál vysoký chlapík v čiernej motorkárskej bunde a cez hľadáčik na dlhej zbrani podobnej vzduchovke si v tej chvíli pravdepodobne zameriaval moju hlavu.
A tereňák pred nami stále cúval. Mali nás, pardon – mňa, presne tam, kde chceli. V pasci.
„Do riti,“ zahrešila a prudko strhla volantom, „Do riti.“
Nepýtala sa, čo to má znamenať, ako by to možno urobili iné ženy. Nepýtala sa vôbec na nič, ani nekričala, tvár sa jej neskrivila vydesením. Videla, tak ako som to cez spätné zrkadlo videl aj ja, že pravé zadné koleso felície už pomaly hrabe v štrku za krajnicou. Ďalej bol už len strmý svah končiaci niekde medzi stromami na skalách.
Boli to centimetre, čo tereňáku zostávali, kým by sa mu podarilo felíciu spolu s nami zaseknúť v priestore medzi ním a tým druhým autom. Potom by sa pravdepodobne činila už spomínaná „vzduchovka.“ Alebo stačilo jediné nesprávne otočenie volantom a skončili by sme v dymiacej, možno aj horiacej, obitej krabičke šrotu niekde dolu pod kopcom... Hm, ani jedna možnosť neznela príjemne.
Vytočila volant ako najviac to šlo, a potom prudko pridala plyn. Svojím pravým predným reflektorom pri tom trafila ľavý zadný na tereňáku. Oba sa rozbili na milión malých sklíčok, ktoré sa na lejakom zmáčanom asfalte slabo leskli.
Podarila sa jej až neuveriteľná myšička, musela pri tom síce riskovať prejazd po mokrej tráve za ľavou krajnicou, chvíľu som mal pocit, že zletíme dolu a skončíme na šindľovej streche jedného z domov osamelej usadlosti, ktorú som pod nami zazrel. Ale nestalo sa tak.
„Do riti,“ vypadlo z nej do tretice, keď oškrela pravé spätné zrkadlo o karosériu na tereňáku. Ale bolo to tesné, až príliš tesné. Tých pár rýh sa zatrie farbou, reflektor sa vymení... Čo to bolo v porovnaní s tým, že my sme boli ešte stále živí? A celí? V neporušenom stave?
Rýchlo som stiahol okienko a vyklonil sa do dažďa. Videl som, ako vodič v tereňáku nahnevane búcha do volantu, ako mu na čele naviera žila. Tučniak, nech sa len pekne zlostí, mňa nedostane – od škodoradosti som sa zasmial. Očervenel ešte viac, keď zbadal, ako oproti nemu v obkľúčení kvapiek svieti môj vzpriamený prostredník.
Dupla na plyn, skúsená či neskúsená, cítil som sa ako v Rýchlo a zbesilo, keď uháňala dolu, pevne pri tom držiac volant, pozorne hľadiac na mokrú vozovku pred sebou. To vám bol slalom, tak na prvé miesto v rýchlostnej skúške, to vám poviem! A ako vyberala všetky tie hrôzostrašné zákruty...
Nie, za normálnych okolností mi v autách nebýva zle, ale toto normálna okolnosť nebola. Žalúdok mi stiahlo dvojakým strachom – prvý bol z rýchlosti, ktorou si to šinula z Homôlky, druhý sa dostavil po tom, čo som v oškretom spätnom zrkadle uvidel svetlá tereňáka. Doháňal nás.
„Pridaj!“ vykríkol som zrazu, nemysliac pri tom na svoj rozbúrený žalúdok, „Pridaj, no tak, pridaj!“
Nemusel som jej to hovoriť dvakrát.
Cez Valaskú Belú sme prefrčali ako namydlený blesk.
Tentoraz to bola ona, kto neupozornil na jeden dôležitý fakt – že sa chystá odbočiť.
Akurát som sledoval ručičku na tachometri, blížila sa k číslu stopäťdesiat. Tak na zabitie a ona predsa strhla volantom doľava. Skoro som hlavou rozbil okienko. V plnej rýchlosti odbočila na blatistú príjazdovú cestu k akémusi salašu ukrytému kdesi v útrobách lesa.
Ale musím uznať, že to vymyslela dobre. Ťažko nás stihli zaregistrovať, v spätnom zrkadle som svetlá tereňáka nevidel, musel byť ešte za kopcom.
Vyzeralo to tak, že sme sa ich striasli.

.
/*„Pamätáš? Pamätáš si to ešte?“
Zastihol som ju v dobrej chvíli. V poslednej dobrej chvíli, ktorú mala pred sebou. Nevrieskala, ani nehľadela tupo do stropu, nepobehovala ako šialená po nemocničnej izbe, nehrýzla si do ruky, ani nemrmlala nič o malých zelených mužíčkoch. Pamätala si ma, vedela, kto som, aj keď sa jej zdalo, že má vyše päťdesiat rokov a nevidela ma už večnosť. V skutočnosti však prešlo len pár týždňov, pár dlhých, útrpných dní od toho incidentu v srdci Strážovských vrchov, počas ktorých sa ju bojnickí doktori márne snažili dať do poriadku. Prevoz do inej, lepšie vybavenej nemocnice by neprežila, ani sa oň nepokúsili.
Cez obväzy na hrudi jej opäť začala presakovať krv. Umierala.
A ja? Ja som s tým nemohol nič urobiť. Sedel som vedľa nej na bielej plachte nemocničnej postele a nevedel som, ako potlačiť slzy, čo sa mi drali do očí.
„Pamätám. Pravdaže si to všetko ešte pamätám,“ odpovedal som a pevne stisol jej ruku.*/
.
Vystúpila z auta a tresla za sebou dverami.
„Von!“ zahrmela na mňa ráznym hlasom a ukázala pri tom na drevenú terasu salaša.
V lese vôbec nepršalo, zem schovaná pred dažďom pod hrubými vetvami mohutných stromov bola suchá a prašná. Váhavo som vystúpil a čakal to najhoršie.
Objednala nám obom po veľkom pive a veľkej porcii halušiek. Bola viditeľne nervózna a hladná.
Jedlo sme zjedli potichu, cítil som sa nepríjemne, ale keďže som bol tiež hladný, neprotestoval som. Celý ten čas ma spaľovala pohľadom plným nevysloveného hnevu a zároveň nepotlačiteľného strachu.
„Kto boli tí chlapi?“ spýtala sa neskôr, keď na tanieroch po haluškách nezostalo ani stopy.
„Nepáčilo sa im, že som sa nepostavil za ich šéfa. Vystupoval som ako svedok, pamätáš? Rozprával som sa s tebou, čo by si robila na mojom mieste. Povedala si mi: Zastaň sa kamoša, ak je tvojím naozajstným priateľom. Presne takto si mi to cez mesendžer napísala.“
„Pamätám.“
„Tak som to urobil, povedal som na súde pravdu. Ich šéf dostal pätnásť rokov a teraz sa chce zrejme pomstiť. Kamoš odišiel za hranice, pre istotu, keď už spravodlivosť, tak si chcel aj zachrániť život. Možno že si ho nájdu rovnako, ako teraz mňa... Ak to už neurobili. Nechcel som ťa do toho zatiahnuť, ver mi, nevedel som, že ma sledovali celú cestu až sem. Ale... vieš, veľa vecí sa zmenilo, odkedy sme sa naposledy videli... a ja by som chcel konečne začať žiť inak... s...“

Bol by som tú vetu dokončil, tak veľmi som ju chcel dokončiť..! Ale nestihol som to.
Už zase.
Z lesa sa ozvalo prašťanie vetví, šuchot lístia a hlasný rev motora. Vyskočil som, ona sa rozbehla k felícii. K otvoreniu dverí sa však už nedostala, tereňák v závese s tým druhým autom jej skrížili cestu. Pod ich kolesami sa zvírili kúdele šedého prachu, priamo do nich z oboch áut vystúpil pár nôh vo vojenských bagandžiach. Ten vyšší a chudší muž držal v ruke zbraň, mieril ňou priamo na mňa.
„Arivederči,“ zabručal ten druhý, tučný s krátkymi mastnými vlasmi na malej hlave a rozrehotal sa.
Čo sa stalo potom, to odo mňa nechcite vedieť. Nepamätám sa na to totiž. Mojou poslednou spomienkou je a navždy zostane okamih, kedy sa popred moju tvár prehnal víchor orieškovo-hnedých vlasov a pošteklil ma na krku.
Padli štyri výstrely. Dva zo zbrane jedného z mojich prenasledovateľov.
A ona prevzala, tam, v Strážovských vrchoch, úlohu môjho strážneho anjela...
Na salaši sa v tom čase nachádzali na obede aj traja horári, ktorí, ako mi neskôr bolo povedané, ďalšími dvoma presne mierenými strelami poslali do večných lovísk oboch do čiernych motorkárskych búnd oblečených chlapov. Majiteľ salaša po tých „jatkách“ privolal z Bojníc aj sanitku, aj políciu – ale na to si vážne nespomínam. V tých chvíľach mi ona práve ležala v náručí a z úst kašľala krv.
.
„Tak si predsa pamätáš...“ povedala natešene, v očiach sa jej však odrážal smútok.
Oboma dlaňami prekryla moju ruku, akoby ju chcela skryť. Skryť do bezpečia pred celým svetom. Vždy bola pri mne, keď som ju potreboval, hoci nás delila snáď nekonečná spleť drôtov, po ktorých sa naprieč polkou republiky prenášali naše slová, hoci som ju naživo nemohol vidieť každý deň, len cez prázdniny alebo víkendy, keď sa podarilo. Stále stála po mojom boku, nemusel som ju vidieť, nemusel som byť s ňou, aby som to vedel. Mala ma rada. Veľmi rada a ja som vedel, že by to urobila znovu – znovu by prevzala úlohu môjho strážneho anjela, ani by to nemuselo nutne byť zas v Strážovských vrchoch. A tiež viem, že by chcela počuť tú vetu, ktorú sa mi nikdy nepodarilo dokončiť...
„Vieš, veľa vecí sa zmenilo, odkedy sme sa naposledy videli... a ja by som chcel začať žiť inak... s...“ ešte som stihol povedať, kým naposledy vydýchla v mojom náručí.
.

přidáno 31.12.2007 - 14:38
přiznávám, že slovenština je pro mě účinným zpomalovačem, ale i tak jsem ji přečetla naráz a s chutí ;)
přidáno 31.12.2007 - 12:29
přečetla jsem to jedním dechem, i když místy mi dělala slovenština trochu problémy :-) ale moc se mi to líbilo
přidáno 31.12.2007 - 11:07
:´( nemám slov ... ale keby si videla teraz moje oči, asi by ti stačili ako odpoveď ...

Pokud chcete vložit komentář, musíte se přihlásit.
Posledná spomienka : trvalý odkaz | tisk | RSS komentářů | podobná díla

Následující dílo autora : Osem minút života (1.časť)
Předchozí dílo autora : Snad

Chat ¬

- skrýt/zobrazit chat -


Poslední aktivity ¬


Nejčastěji komentující
v minulém měsíci ¬

A B C


Tapety na plochu ¬


Wallpapers

Wallpapers



Casino-hry.sk

Kasina Slovenske.

Ostružina

Zábavný blog plný fotek nejen o bydlení, dekoracích, zahradě.

Apple iPhone a iPad

Proč si koupit iPhone nebo iPad? Zkušenosti z první ruky.

© 2017 psanci.cz || || Básně | Povídky | Webdesign & Programming || PREMIUM účet za povídku