na motívy skutočného príbehu je to prológ
přidáno 01.10.2010
hodnoceno 1
čteno 1074(9)
posláno 0
„Táňa...! Táňa?! Rozumela si mi? Rozumela si tomu, čo som ti povedal? Počuješ ma? Odpovedz mi, prosím ťa...!“
Nerozumela som. Nerozumela som ničomu z toho, čo povedal. Jednoducho to nedávalo zmysel. Nechcela som tomu rozumieť. Odmietala som tomu uveriť.

Ako sme tam stáli oproti sebe, jeho hlas som vnímala, akoby prichádzal z veľkej diaľky. Možno aj z iného sveta. Akoby sa ani nerozprával so mnou. Bola som ako v hmle; všetky zmysly som mala otupené a v takomto stave som jednoducho nebola schopná vnímať presný význam toho, čo hovoril. Po tom, ako povedal to najpodstatnejšie, už naozaj nie. Jeho hlas pôsobil cudzo. Mala som pocit, že som divák a sledujem nepodarenú scénku. Akoby sa mi pred očami odvíjal film.
Videla som park. Miesto, kde sme sa stretli prvýkrát. Tým, že navrhol aby sme sa stretli práve tu, chcel zrejme obmäkčiť moje city. Celkom zbytočný pokus.

Jeseň práve vrcholila, a tomu zodpovedalo aj prostredie. Nemám rada to ročné obdobie. Vietor už fúka veľmi silno a navyše každú chvíľu mení smer. Často prší. Nie však osviežujúci dážď ako v lete. Jesenné dažde sú nástojčivé, vytrvalé, s kvapkami buď veľkými ako detské slzy. Takéto sa dostanú naozaj všade a vy do nitky zmoknete. Alebo padá vo forme dlhých úzkych kvapiek. Tieto sú veľmi agresívne. Pokiaľ si človek pred nimi nechráni tvár, ich útok zvykne bolieť. Pichajú ako ihly. Počas nočného dažďa sa síce spí tak dobre, že aj ľudia s poruchami spánku majú problém ráno vyliezť z postele (viem to z vlastnej skúsenosti), no cez deň sa potom musia do školy či práce terigať zablatenými cestami, s očami na stopkách, aby nedajbože nestúpili do kaluže. Jedno pozitívum však jeseň predsa len má. Páči sa mi to množstvo farebných listov popadaných na zemi. Akoby ich priviezli staré tatrovky a vysypali ich tam, nestarajúc sa o to, čo sa s nimi bude diať potom. Rada kráčam po týchto pestrofarebných kôpkach. Pri každom kroku možno počuť zvuk pripomínajúci šušťanie papiera, do ktorého sa balí čerstvý chlieb.

Zvláštne, čo všetko sa človeku premelie hlavou bezprostredne po tom, ako sa dozvie niečo šokujúce. Niečo, s čím nerátal. Niečo, čo mu v jedinom okamihu môže zmeniť celý život. Páni! Až teraz si uvedomujem, že to znie ako klišé. Je však zarážajúce, že práve otrepané frázičky častokrát do bodky vystihnú nečakané udalosti a situácie, odohrávajúce sa v našom živote.
Medzitým, ako sa snažil vydolovať zo mňa po svojom monológu aspoň nejakú reakciu, premýšľala som, či sa listy nesfarbujú preto, aby sa pomstili stromom. Stromy sa ich po lete zbavujú ako nadbytočnej záťaže. Listy sa teda krásne sfarbia, zatiaľ čo stromy bez nich pôsobia naho a zraniteľne. Táto ich zraniteľnosť je akýmsi symbolom toho, že z prírody sa na istý čas vytratí život. Práve preto nemám jeseň rada.
Spomenula som si, že aj ja som sa pred ním nahá cítila veľmi zraniteľne, keď sme sa po viac ako trojročnom chodení po prvýkrát milovali. Dlhá doba? Ak chodíte s preliečeným narkomanom, určite nie... Panebože, z toľkých sračiek som mu pomohla vymotať sa a nakoniec toto...

Videla som nás dvoch. Keďže do telefónu spomenul, že je to „veľmi naliehavé“, odišla som z prednášky, aby sme sa mohli stretnúť čo najskôr. A tak som tam teda stála v čiernej sukni pod kolená, v bielo-čiernom károvanom saku a čiernych lodičkách v nepokosenej tráve. Triasla som sa. Viac však asi od šoku a hrôzy z toho, čo som si vypočula pred pár minútami, ako od zimy. Rukavice som ráno ako zvyčajne nechala doma. Prsty na rukách som preto mala červené a skrehnuté tak, až ma štípali od bolesti. Prvýkrát v živote som sa tomuto, pre mňa inak veľmi nepríjemnému pocitu, potešila. Bola som natoľko otrasená, že som potrebovala aspoň niečo cítiť.
On stál oproti mne. Nohy mierne rozkročené, akoby v obrannom postoji. Na sebe vyšúchané voľné džínsy, bielo-modré prúžkované tričko a rifľovú bundu. Začala som ho skúmať. Na hlave mal len na ježka zostrihané vlasy. Pre ich dĺžku som nikdy, naozaj nikdy jednoznačne nevedela určiť farbu. Sám hovorieval, že je to špinavý blond.
Ja som sa nevedela rozhodnúť medzi špinavý blond a plavé, lebo na slnku hádzali rôzne odlesky. Preňho tak typický plátenný klobúčik však dnes chýbal. Tie klobúčiky mu pristali a ja som ich na ňom zbožňovala.
Hoci som si jeho ruky preštudovala naozaj pozorne, nevšimla som si ani jeden vpich po ihle. Táto skutočnosť ma veľmi znervóznila. Znamená to jedinú vec. Vydal sa na cestu zlým smerom. Z tejto cesty ho už nestrhnem späť do života. A už ani nechcem. Čo je však horšie, zjavne nechce ani on sám. Raz mi prezradil, že keď mal svoje najhoršie obdobie, pichal si dávky aj medzi prsty na nohách, len aby mu na to neprišli. Tušila som, že v týchto dňoch sa deje niečo podobné. Od zúfalstva sa mi do očí začali tlačiť slzy, a ako sa zbiehali v slzných kanálikoch, začali ma oči štípať, lebo sa mi rozmazala špirála. V hrdle mi navrela hrča. Teraz sa nesmiem rozrevať. Odhrnul mi z tváre prameň vlasov, ktoré mi tam vmietol ten otravný vietor. Odtiahla som sa.
Stál tu teda v takejto póze, jeho ruky na mojich ramenách mnou jemne a predsa razantne triasli. Stále sa dožadoval odpovede, ktorej sa doteraz nedočkal.
Slová, ktoré mi adresoval, do mňa narážali ako tenisová loptička do cvičnej steny. Odrážali sa však rovnako intenzívne a s podobnou frekvenciou. Každá ďalšia informácia, bola ako presne mierený úder zápasníka v ringu. Zanechala pomyselnú modrinu, tržnú ranu, po ktorej sa ale jazva, na rozdiel od tej skutočnej, nikdy úplne nezhojí. Obchádzali ma mdloby a mala som pocit, že sa onedlho povraciam.

Vlastne, nielen ten hlas. Nielen ten bol iný. Aj on bol ako vymenený. Túto skutočnosť som si uvedomovala celkom jasne. Tie zmätene rýchle gestá, prehnaná mimika, spotené dlane i čelo. Jeho pohľad, z ktorého bolo možné vyčítať zmes strachu, obáv a neistoty. Ten pohľad som už kedysi videla. Áno, zmes takých neurčitých pocitov sa v týchto sivomodrých očiach už raz odrážala. Bolo to na začiatku nášho vzťahu. V dobe, keď sme spolu poriadne ešte ani nechodili. Pozval ma sem. Na miesto, kde nás viac ako pol roka predtým zoznámil náš spoločný kamarát. Vravel, že sa zamiloval a chce byť ku mne úprimný. Prosil ma, aby som sa ho aspoň snažila pochopiť, lebo si ma veľmi váži. Vravel, že má síce strach z toho, čo bude nasledovať, ale ak by som bola pri ňom, určite by to znášal omnoho ľahšie. Bol presvedčený, že v takom prípade by dokázal prekonať vlastných démonov. Presne tak to vtedy povedal.

Toto všetko som registrovala aj napriek tomu, čo povedal pred chvíľou. Asi preto, že so skutočným Romanom mal tento človek tak pramálo spoločné. S Romanom, ktorého som dobre poznala. Alebo, lepšie povedané, s Romanom, o ktorom som bola mylne presvedčená, že ho poznám naozaj dobre. S Romanom, ktorého som ľúbila. Veľmi. S Romanom, ktorému som verila. Viac, ako komukoľvek inému.
Poznáme sa viac ako osem rokov, z toho necelých šesť rokov spolu chodíme a dnes ma do „nášho“ parku pozval opäť. Tentoraz preto, aby mi povedal niečo, čo som už dávnejšie tušila, hoci som si to nechcela pripustiť ani sama pred sebou.

Ale tak stretli sme sa, vyklopil to (už totiž naozaj dlhšie mlčať nemohol) a bolo to vonku. Opäť do toho spadol. Je to však horšie ako vtedy, lebo v minulosti si partia zaobstarala pri každej dávke sterilné ihly. Dnes na to už nie sú prachy. A tak si ich medzi sebou vymieňajú. V dôsledku týchto “čendžov“ sa nakazil hepatitídou.
Odmlčal sa. Svaly mal však stále na celom tele napäté a ja som vycítila, že ešte neskončil. Na chvíľu celkom zatajil dych. Potom rýchlo vydýchol a vyhŕkol: „ Tento týždeň idem na testy. Možno som pozitívny.“

Zahmlilo sa mi pred očami a všetko pohltila milosrdná tma. Aspoň na chvíľu.


přidáno 05.10.2010 - 10:03
Ich forma má jednu vadu. Autor musí vyprávět svůj vlastní životní příběh. Pokud ne, čtenář to zjistí, a pokud ano, tak se musí zcela otevřít, odhalit svoje nitro a dát do něj nahlédnout, stačí něco zamlčet a příběh se zbortí. Na ich formu musí být autor prozaik odvážný. Ve tvém případě, jak se zdá, s tím problém nemáš, a když už jsi hodně osobní, dokážeš nenuceně odbočit a pak se zase vrátit.
Úvod je taky důležitý. Ve zkratce se v něm odhalí o co v příběhu půjde a nesmí se toho říct moc, aby mělo cenu ten zbytek přečíst.

Je to pěkné. Dokážeš udržet napětí a pointa úplně na konci je věru šokující. Taky to prostředí ve kterém se ten příběh odehrává umíš vylíčit do barvitých detailů. Možná jedinou věc bych změnil: Nepsal bych jména. Ani kdyby byla změněná. Třeba Kafka, ten to vždycky vyřešil tak, že napsal jenom doktor K., což je sice hrozná varianta, ale když už je příběh osobní, tím že je podaný ich formou, možná by nemusel být osobní více. No, to je jen nápad. I bez toho by to přece šlo. Ačkoliv, teď si uvědomuju, že to celé vlastně začíná tím, Táňa, Táňa...takže nic.

Pokud chcete vložit komentář, musíte se přihlásit.
Tatianin príbeh : trvalý odkaz | tisk | RSS komentářů | podobná díla

Následující dílo autora : Ako vzkriesiť Slnko?!
Předchozí dílo autora : Ak...

»jméno
»heslo
registrace
» autoři online
Cinderella, Mlčeti Zlato, Psavec, štiler
» narozeniny
Strakatý pes [13], Kadluna [9], Thx [9], asylum [5], Marian [4], Nathalion [1]
» řekli o sobě
BorůvkaB řekla o Whetley :
Kluk s talentem a smyslem pro humor. Z jeho děl dýchá jeho nezaměnitelná osobnost. Je rád sám sebou a to je důležité. Doufám, že se psaní nezdá, protože posle mě se s tím už narodil :)
TOPlist

Chat ¬

- skrýt/zobrazit chat -


Bělorusko živě
demonstrace
Duke of Budweis
Roman M

Poslední aktivity ¬


Nejčastěji komentující
v minulém měsíci ¬

A B C


Tapety na plochu ¬


Wallpapers

Wallpapers



Najlepsie online hry

Najlepsie hry recenzia

Studio Handi

Oficiální webové stránky autorského studia handicapovaných umělců, stu

MacBook Pro

Na novém MacBooku vám půjde skládání básní pěkně od ruky.

Ostružina

Zábavný blog plný fotek nejen o bydlení, dekoracích, zahradě.

© 2007 - 2021 psanci.cz || || Básně | Povídky | Webdesign & Programming || PREMIUM účet za povídku