 28.06.2016 0 685(2) |
Čo je to, za tou maskou? Je to škaredé, je to krásne?
Je to ligotavé? Má to prsia, má to boky?
Som si istá, že je to jedinečné, som presvedčená, že je to presne to, čo chcem.
Keď som ticho vo svojej kuchyni, cítim, ako sa pozerá, cítim, čo si myslí:
´Toto je tá, pre ktorú som stvorená?
Je toto tá vyvolená, tá s hroznými čiernymi očami a jazvou?
Vážiaca múku, krájajúca zbytky,
Pridŕžajúc sa pravidiel, pravidiel, pravidiel.
Je toto tá pravá pre zvestovanie?
Bože môj, aká psina!´
Ale ligoce sa, neprestáva, myslím, že ma chce.
Bolo by mi jedno, či sú to kosti, alebo perlový náhrdelník.
Nechcem veľa od darčeka, tohto roku vôbec nie.
Po tom všetkom som nažive hádam iba omylom.
Tento raz by som sa s radosťou zabila akýmkoľvek spôsobom.
Teraz sú tu tie masky, ligotajúc sa ako záclony,
Priehľadné satény okna v januári.
Biela ako posteľná bielizeň pre bábätko a žiarivá, s mŕtvolným dychom.
Ó, slonovina!
Musí tam byť ........ , zástup duchov.
Ty nevidíš, ja netuším, čo to je.
Nemôžeš mi ho dať?
Nehanbi sa - neprekáža mi, ak je malý.
To neznamená, že som pripravená na mimoriadny.
Nechaj nás sadnúť si na to, na ktorúkoľvek stranu, obdivujúc úchvatnú
Glazúru, obrázkovú rozmanitosť toho.
Nechaj nás z toho zjesť našu poslednú večeru, ako z nemocničného taniera.
Viem, prečo mi ho nedáš,
Si vystrašený
Svet začne vrieskať hlasnejšie a tvoja hlava spolu s ním,
Vyčnievajúci, trúfalý, starožitný emblém,
Vzor- zázrak pre tvoje pravnúčatá.
Neboj sa, nie je to tak.
Len ho vezmem a pôjdem nabok potichu.
Nebudeš dokonca počuť, ako ho otváram, ani praskať papier,
Ani padanie špendlíkov, ani vreskot napokon.
Nemyslím, že si zaslúžiš túto moju diskrétnosť.
Keby si vedel, ako masky zabíjali moje dni.
Pre teba sú transparentné. Čistia vzduch.
Ale božemôj, oblaky sú ako bavlna.
Armády oblakov. Sú plné kysličníka uhoľnatého.
Sladko, sladko vdychujem,
Cítiac svoje masky, s miliónmi neviditeľných
Možných chybičiek, tikot rokov môjho života.
Si obrnený pre túto príležitosť. Ó, sčítací stroj -
Je pre teba nemožné, nechať niečo odísť a nechať to odísť
celkom?
Musíš označiť každý kúsok na fialovo,
Musíš zabiť všetko, čo môžeš?
Toto je tá jediná vec, ktorú dnes chcem a iba ty
mi ju môžeš dať.
Stojí mi na okne, obrovská ako obloha.
Dýcha z mojich pliec, chladný, mŕtvy stred,
Kde trhlina býva zmrznutá a zatvrdnutá k histórii.
Nenechaj ho prísť poštou, prst po prste.
Nenechaj prísť slovom úst, mala by som mať šesťdesiat,
Časom to celé bolo doručené a príliš meravé
na použitie.
Len zlož masku, tú masku, tú masku.
Ak bola mŕtva,
Zbožňovala by som hĺbku jej príťažlivosti, tie bezčasé oči.
Vedela by som, že si bol skutočný.
To by bola vznešenosť, to by boli narodeniny.
A ten nôž nekrája, ale dáva
Čistý a jasný ako plač nemluvňaťa
A vesmír kúsok odo mňa.
Je to ligotavé? Má to prsia, má to boky?
Som si istá, že je to jedinečné, som presvedčená, že je to presne to, čo chcem.
Keď som ticho vo svojej kuchyni, cítim, ako sa pozerá, cítim, čo si myslí:
´Toto je tá, pre ktorú som stvorená?
Je toto tá vyvolená, tá s hroznými čiernymi očami a jazvou?
Vážiaca múku, krájajúca zbytky,
Pridŕžajúc sa pravidiel, pravidiel, pravidiel.
Je toto tá pravá pre zvestovanie?
Bože môj, aká psina!´
Ale ligoce sa, neprestáva, myslím, že ma chce.
Bolo by mi jedno, či sú to kosti, alebo perlový náhrdelník.
Nechcem veľa od darčeka, tohto roku vôbec nie.
Po tom všetkom som nažive hádam iba omylom.
Tento raz by som sa s radosťou zabila akýmkoľvek spôsobom.
Teraz sú tu tie masky, ligotajúc sa ako záclony,
Priehľadné satény okna v januári.
Biela ako posteľná bielizeň pre bábätko a žiarivá, s mŕtvolným dychom.
Ó, slonovina!
Musí tam byť ........ , zástup duchov.
Ty nevidíš, ja netuším, čo to je.
Nemôžeš mi ho dať?
Nehanbi sa - neprekáža mi, ak je malý.
To neznamená, že som pripravená na mimoriadny.
Nechaj nás sadnúť si na to, na ktorúkoľvek stranu, obdivujúc úchvatnú
Glazúru, obrázkovú rozmanitosť toho.
Nechaj nás z toho zjesť našu poslednú večeru, ako z nemocničného taniera.
Viem, prečo mi ho nedáš,
Si vystrašený
Svet začne vrieskať hlasnejšie a tvoja hlava spolu s ním,
Vyčnievajúci, trúfalý, starožitný emblém,
Vzor- zázrak pre tvoje pravnúčatá.
Neboj sa, nie je to tak.
Len ho vezmem a pôjdem nabok potichu.
Nebudeš dokonca počuť, ako ho otváram, ani praskať papier,
Ani padanie špendlíkov, ani vreskot napokon.
Nemyslím, že si zaslúžiš túto moju diskrétnosť.
Keby si vedel, ako masky zabíjali moje dni.
Pre teba sú transparentné. Čistia vzduch.
Ale božemôj, oblaky sú ako bavlna.
Armády oblakov. Sú plné kysličníka uhoľnatého.
Sladko, sladko vdychujem,
Cítiac svoje masky, s miliónmi neviditeľných
Možných chybičiek, tikot rokov môjho života.
Si obrnený pre túto príležitosť. Ó, sčítací stroj -
Je pre teba nemožné, nechať niečo odísť a nechať to odísť
celkom?
Musíš označiť každý kúsok na fialovo,
Musíš zabiť všetko, čo môžeš?
Toto je tá jediná vec, ktorú dnes chcem a iba ty
mi ju môžeš dať.
Stojí mi na okne, obrovská ako obloha.
Dýcha z mojich pliec, chladný, mŕtvy stred,
Kde trhlina býva zmrznutá a zatvrdnutá k histórii.
Nenechaj ho prísť poštou, prst po prste.
Nenechaj prísť slovom úst, mala by som mať šesťdesiat,
Časom to celé bolo doručené a príliš meravé
na použitie.
Len zlož masku, tú masku, tú masku.
Ak bola mŕtva,
Zbožňovala by som hĺbku jej príťažlivosti, tie bezčasé oči.
Vedela by som, že si bol skutočný.
To by bola vznešenosť, to by boli narodeniny.
A ten nôž nekrája, ale dáva
Čistý a jasný ako plač nemluvňaťa
A vesmír kúsok odo mňa.
Ještě nikdo nekomentoval.
Pokud chcete vložit komentář, musíte se přihlásit.
Sylvia Plath: Narodeninový darček / Birthday Present,; zbierka ARIEL : trvalý odkaz
Následující deník autora : Sylvia Plath: Novembrový dopis/ Letter in November; zbierka ARIEL
Předchozí deník autora : Sylvia Plath: Mesiac a tis / The Moon and the Yew Tree; zbierka ARIEL
