noc dlhých tvárí

chce sa mi spať, no ja nejdem
mám niečo konča jazyka
dúfam, že to ešte nájdem
vzadu v hlave niekto vzlyká

nepoznám ho

bojím sa, keď teraz zaspím
prijmem odvar zabudnutia
a už bude zvykom častým
to, čo zaberá zákutia

a viečka len priberajú
slovám ujde zvyšok zmyslu
moje chyby nezahrajú
starú známu pieseň kyslú

však?

prečo to ide tak krute
po vzlete sa ohlási pád
utopím sa v svojom prúde
dni úprimnej malosti vráť

od minula sotva bije
a ja to urobím zasa
máva každý v ústach zmije?
v odraze jazierka prasa?
zhoď ma dole a nech letím
lebka na kryštály soli
len nech o tom viem deň predtým
všetko podľa plánu bolí

moja tma zvádza: poď kráska
prečo? – zbytočná otázka
len tliacham bez ladu, skladu
získavam správnu náladu