|
Poviedka na tému Mrchy, napísaná po výzve. Moje prvé fantasy, tak buďte prosím zhovievaví. Ďakujem.
|
"Baby? Už ste si našli objekty? Termín sa blíži.“ Spýtala sa Burga z vedľajšej miestnosti a následne prešla cez stenu s takou ľahkosťou, ako keď sa rozhodneš okolo seba rozfúkať púpavu.
„Ja som na svoj objekt natrafila minulý týždeň v nemocnici. Je to žena niečo po päťdesiatke a predstavte si, predbehla sa v čakárni pred pacientom, ktorý je v aktívnej onko-liečbe, a to aj napriek tomu, že lekár má na dverách výslovne napísané, že onkologickí pacienti majú vždy prednosť a berie ich mimo poradia.“ Mala som čo robiť, aby som sa udržala a nepodkopla jej nohu s tým umelým kĺbom. Ale ticho som nezostala: Spýtala som sa jej, či mu tú rakovinu závidí...“ Referovala nám Sfira udalosti z minulého týždňa, zatiaľ čo plnila misku mačacím žrádlom.
„Ja už aj viem, čomu svoj objekt podrobím,“ priznala som jedným dychom. „Buď konkrétnejšia, Neila,“, rýpla do mňa Sfira. „Ani náhodou. Môžem vám prezradiť, že ide o jednu veľmi namyslenú, všetečnú mamičku.“ Viac podrobností som im zveriť nemienila. Chvíľu bolo úplné ticho, lebo každá z nás sa ponorila do vlastných myšlienok. „Svoj objekt sledujem už celé roky,“ skonštatovala zamyslene Burga. „V detstve šikanovala spolužiakov a deti z okolia.“ V súčasnosti šikanujú jej dcéru. Dlho a naozaj kruto. Chcem, aby to videla na vlastné oči. Hádam sa v nej potom pohne vlastné svedomie.“
Svoje pochybnosti o pravdivosti týchto slov som si nechala radšej pre seba.
Počas tých desiatich dní, ktoré zostávali do termínu skúšky, som sa poctivo šprtala teóriu a tri dni pred samotným termínom som ukončila posledné detaily na svojom praktickom projekte. Teóriu sme mali naraz, ale praktický projekt sme s Majsterkou Dajrou absolvovali každá osobitne. V deň praktickej skúšky som sa nervózne modlila, aby bol môj stroj času zostavený správne a my dve sme sa dostali do tých správnych životných období môjho objektu. Ráno som si poslednýkrát obliekla učňovskú uniformu (aspoň dúfam). Na bielu blúzku s tmavomodrou nariasenou sukňou nad kolená a tmavomodré sako som si však za tie roky naozaj zvykla, takže keď sa v presne stanovený čas predo mnou ukázala Dajra, bola som nostalgická.
„Tak čo, pripravená?“ Uprela na mňa tie vážne, obrovské výrazne nalíčené oči, gestom pravej ruky mi teatrálne naznačila, že priestor teraz patrí iba mne: Pri tomto prudkom pohybe náhle silno pohla hlavou, a tak sa rozcinkali ozdoby v tvare mincí na fuksiovo ružovej šatke, ktorou mala pokryté husté, čierne kučeravé vlasy. Neisto som mykla plecami a plne odovzdaná vlastnému osudu som podišla k svojmu naleštenému technickému veľdielu. Môj stroj času mal podobu nádherného veterána značky škoda 860; krvavočervenej farby. „Tak, učnica Neila, tfuj, tfuj, tfuj... veľa šťastia!“ Popriala mi s láskou v hlase moja učiteľka. Keď sme sa usadili, ja na miesto šoféra a Daira ako spolujazdec, naštartovala som, zmačkla zopár tlačidiel a auto sa roztočilo. Vo vzduchovom víre sa točilo neustále rýchlejšie a rýchlejšie, až kým...
Ocitli sme sa na dvore rodinného domu niekedy uprostred leta. Zrejme celé popoludnie sme sledovali tri deti s minimálnym vekovým rozdielom. Šantili v záhradnom bazéne, jedli na deke bublaninu a ovocie, čo si samy trhali priamo z kríkov a jedli rovno také neumyté. Čítali si, hrali na tej deke karty a dievčatá do nemoty ešte aj niečo, čo sa podobalo na vypočítavanku, ale zapájali do toho pohybovo celé telo od pása nahor.
„O ktorú z nich ide?“ Spýtala sa Dajra. „To časom zistíš aj sama. A do svojho projektu som navyše zakomponovala obe. Pozri sa na ne. Odmalička vyrastali ako sestry.“
Zmačkla som ďalšie tlačidlá a do sekundy sme sa opäť posunuli v čase. Dievčatá, staršie teraz približne o dva roky, sa vášnivo hádali.
„Čo sa dáva, to sa nepredáva!“ „Ale ja som ti nič nedala, ja som ti ho požičala, to je rozdiel...“ „Smola! Nabudúce si to musíš lepšie rozmyslieť...“
Zmačkla som inú kombináciu, rozkrútili sme sa vo víre a časostroj nás posunul o ďalších pár rokov dopredu v živote môjho objektu. Dovolenka, more, lyže, hory. Vždy a všade bola s nimi.
„Ale veď ty nemáš frajera, vôbec nevieš, aké to je.“ „Prosím ťa, netrep, na rozdiel od teba som prvého frajera mala už v škôlke. Lucia, máš 14, on má 21. Jednak sa obávam, že je pedofilný, a jednak ti môže raz hrozne ublížiť.“ „Ty mi len závidíš, pretože je bohatý a pekný.“ „Aha, tak inak. Bohatý je jeho otec, nie on a fyzická krása je naozaj subjektívna. Navyše, ty si oproti nemu decko, nehnevaj sa. A okrem toho, čo Karol?“ „Aký Karol?“ „Aha, až takto? Tak dobre... ale ešte minulý mesiac...“ „Ale prosím ťa, to bolo čisto platonické, s Kajom to nemá žiadnu budúcnosť, to je isté“. „Ak myslíš, je to tvoje rozhodnutie, v tom prípade gratulujem.“
„Lucka, my sme s otcom našetrili, tú oslavu promócii ti chceme zaplatiť.“ „Prosím ťa... tie drobné si nechaj!“ Dajra okamžite zbystrila: “To je...“ „Mama, presne tak.“ „To je fakt sila.“
Zasa kombinácia, znova vír, brzda, plyn, brzda: „A môžem prísť s niekým?“ „Máš frajera? Prečo si mi to nepovedala?“ „Ale nie, nikoho nemám... len by som na tvojej svadbe mala rada garde, nechcem tam byť osamote... prišla by som so spolužiakom z výšky, dobre?“ „Nie. Mala si to povedať skôr. Už je všetko rozpočítané a v podstate zaplatené.“ „Aha, dobre.“
Ďalší časový vír.
„Rozdiel medzi touto a predošlou spomienkou je viac ako sedem rokov. Ten údaj je dosť dôležitý. Tie dve sa od tej svadby stretli presne raz. A aj to si presadila Luciina mama.“
Telefonát:
„Ahoj, tak kedy pôjdeme kočíkovať?“ „Prečo by sme išli kočíkovať?“ „Lebo sme sa na tom dohodli... už sa na vás obe teším.“ „Ale ty predsa nemáš deti, tak načo by sme sa stretli?“ „Čože? Nerozumiem. Ako to spolu súvisí?“ „No... si bezdetná, takže je zbytočné, aby sme sa stretávali.“
„To myslíš vážne? Vieš, ako to vyznieva? Tak, že by sme sa nemali stretávať iba preto, že nemám deti...“ „Však áno, nemáš deti, tak načo by sme sa stretávali?“ „Aha, tak keď to vidíš takto, tak ti prajem veľa šťastia v živote, Lucka.“
„To bola ich posledná spoločná spomienka, kým som spustila svoj projekt.“ „Tak na ten som zvedavá.“
Stisk viacerých tlačidiel naraz: Obe sme sa vo vzdušnom víre náhle prepadli prudko dole, až kým chodidlo nenarazilo o podlahu a bolo dobre.
Môj projekt – scéna: Nákupné centrum a Lucia ako besná hľadá svoje stratené dieťa. Jej blonďavá modrooká dcéra je fyzicky presnou kópiou svojho otca. Luciinho manžela. Karolína. Aj meno má po Kajovi. Po tom chalanovi, ktorý bol jej prvou platonickou láskou. Po tom chalanovi, o ktorom bola pred rokmi presvedčená, že „je to čisto platonické a nemá to žiadnu budúcnosť, to je isté.“
„Karolínka, si to ty? Kde je maminka? Alebo si tu s ockom?“ „S mamou... ale neviem, kde je“. „Poď, spoločne ju nájdeme. A neplač, kuriatko. Radšej mi povedz, ako sa má tvoje mačiatko. “ „Má sa dobre... ale... ja chcem ísť k mame.“ „O pár minút budeš pri nej, sľubujem“. „A kto si ty, teta?“ „Ja som maminkina sesternica.“
„Lucka? Haló, Lucka... upokoj sa, viem, že ju hľadáš, preto ti volám. Stretneme sa v tej cukrárni na rohu. Myslím, že malá si dnes zákusok zaslúži.“
„Karolína, ja som skoro zošalela, keď som ťa hľadala. Ďakujem ti, Kika.“
Prudký vír a my sme sa vrátili tam, odkiaľ sme prišli.
„Tak. Musím povedať, že praktickú skúšku si z vašej trojice zložila ako jediná.“ „To naozaj?“ Nedokázala som zakryť prekvapenie.
Dajra vážne prikývla. „Burga svoj objekt v podstate psychicky poriadne potrápila, ak mám byť vo vyjadrení mierna. A Sfira? Tá dotyčnú nechala spadnúť do kanála. Aj ona sa zachovala ako mrcha. A celá podstata je niekde inde predsa... takže, gratulujem. Tvoj objekt má šancu na nápravu bez ďalšieho korigujúceho zásahu. Už to závisí len a len od nej samotnej.“
„Ja som na svoj objekt natrafila minulý týždeň v nemocnici. Je to žena niečo po päťdesiatke a predstavte si, predbehla sa v čakárni pred pacientom, ktorý je v aktívnej onko-liečbe, a to aj napriek tomu, že lekár má na dverách výslovne napísané, že onkologickí pacienti majú vždy prednosť a berie ich mimo poradia.“ Mala som čo robiť, aby som sa udržala a nepodkopla jej nohu s tým umelým kĺbom. Ale ticho som nezostala: Spýtala som sa jej, či mu tú rakovinu závidí...“ Referovala nám Sfira udalosti z minulého týždňa, zatiaľ čo plnila misku mačacím žrádlom.
„Ja už aj viem, čomu svoj objekt podrobím,“ priznala som jedným dychom. „Buď konkrétnejšia, Neila,“, rýpla do mňa Sfira. „Ani náhodou. Môžem vám prezradiť, že ide o jednu veľmi namyslenú, všetečnú mamičku.“ Viac podrobností som im zveriť nemienila. Chvíľu bolo úplné ticho, lebo každá z nás sa ponorila do vlastných myšlienok. „Svoj objekt sledujem už celé roky,“ skonštatovala zamyslene Burga. „V detstve šikanovala spolužiakov a deti z okolia.“ V súčasnosti šikanujú jej dcéru. Dlho a naozaj kruto. Chcem, aby to videla na vlastné oči. Hádam sa v nej potom pohne vlastné svedomie.“
Svoje pochybnosti o pravdivosti týchto slov som si nechala radšej pre seba.
Počas tých desiatich dní, ktoré zostávali do termínu skúšky, som sa poctivo šprtala teóriu a tri dni pred samotným termínom som ukončila posledné detaily na svojom praktickom projekte. Teóriu sme mali naraz, ale praktický projekt sme s Majsterkou Dajrou absolvovali každá osobitne. V deň praktickej skúšky som sa nervózne modlila, aby bol môj stroj času zostavený správne a my dve sme sa dostali do tých správnych životných období môjho objektu. Ráno som si poslednýkrát obliekla učňovskú uniformu (aspoň dúfam). Na bielu blúzku s tmavomodrou nariasenou sukňou nad kolená a tmavomodré sako som si však za tie roky naozaj zvykla, takže keď sa v presne stanovený čas predo mnou ukázala Dajra, bola som nostalgická.
„Tak čo, pripravená?“ Uprela na mňa tie vážne, obrovské výrazne nalíčené oči, gestom pravej ruky mi teatrálne naznačila, že priestor teraz patrí iba mne: Pri tomto prudkom pohybe náhle silno pohla hlavou, a tak sa rozcinkali ozdoby v tvare mincí na fuksiovo ružovej šatke, ktorou mala pokryté husté, čierne kučeravé vlasy. Neisto som mykla plecami a plne odovzdaná vlastnému osudu som podišla k svojmu naleštenému technickému veľdielu. Môj stroj času mal podobu nádherného veterána značky škoda 860; krvavočervenej farby. „Tak, učnica Neila, tfuj, tfuj, tfuj... veľa šťastia!“ Popriala mi s láskou v hlase moja učiteľka. Keď sme sa usadili, ja na miesto šoféra a Daira ako spolujazdec, naštartovala som, zmačkla zopár tlačidiel a auto sa roztočilo. Vo vzduchovom víre sa točilo neustále rýchlejšie a rýchlejšie, až kým...
Ocitli sme sa na dvore rodinného domu niekedy uprostred leta. Zrejme celé popoludnie sme sledovali tri deti s minimálnym vekovým rozdielom. Šantili v záhradnom bazéne, jedli na deke bublaninu a ovocie, čo si samy trhali priamo z kríkov a jedli rovno také neumyté. Čítali si, hrali na tej deke karty a dievčatá do nemoty ešte aj niečo, čo sa podobalo na vypočítavanku, ale zapájali do toho pohybovo celé telo od pása nahor.
„O ktorú z nich ide?“ Spýtala sa Dajra. „To časom zistíš aj sama. A do svojho projektu som navyše zakomponovala obe. Pozri sa na ne. Odmalička vyrastali ako sestry.“
Zmačkla som ďalšie tlačidlá a do sekundy sme sa opäť posunuli v čase. Dievčatá, staršie teraz približne o dva roky, sa vášnivo hádali.
„Čo sa dáva, to sa nepredáva!“ „Ale ja som ti nič nedala, ja som ti ho požičala, to je rozdiel...“ „Smola! Nabudúce si to musíš lepšie rozmyslieť...“
Zmačkla som inú kombináciu, rozkrútili sme sa vo víre a časostroj nás posunul o ďalších pár rokov dopredu v živote môjho objektu. Dovolenka, more, lyže, hory. Vždy a všade bola s nimi.
„Ale veď ty nemáš frajera, vôbec nevieš, aké to je.“ „Prosím ťa, netrep, na rozdiel od teba som prvého frajera mala už v škôlke. Lucia, máš 14, on má 21. Jednak sa obávam, že je pedofilný, a jednak ti môže raz hrozne ublížiť.“ „Ty mi len závidíš, pretože je bohatý a pekný.“ „Aha, tak inak. Bohatý je jeho otec, nie on a fyzická krása je naozaj subjektívna. Navyše, ty si oproti nemu decko, nehnevaj sa. A okrem toho, čo Karol?“ „Aký Karol?“ „Aha, až takto? Tak dobre... ale ešte minulý mesiac...“ „Ale prosím ťa, to bolo čisto platonické, s Kajom to nemá žiadnu budúcnosť, to je isté“. „Ak myslíš, je to tvoje rozhodnutie, v tom prípade gratulujem.“
„Lucka, my sme s otcom našetrili, tú oslavu promócii ti chceme zaplatiť.“ „Prosím ťa... tie drobné si nechaj!“ Dajra okamžite zbystrila: “To je...“ „Mama, presne tak.“ „To je fakt sila.“
Zasa kombinácia, znova vír, brzda, plyn, brzda: „A môžem prísť s niekým?“ „Máš frajera? Prečo si mi to nepovedala?“ „Ale nie, nikoho nemám... len by som na tvojej svadbe mala rada garde, nechcem tam byť osamote... prišla by som so spolužiakom z výšky, dobre?“ „Nie. Mala si to povedať skôr. Už je všetko rozpočítané a v podstate zaplatené.“ „Aha, dobre.“
Ďalší časový vír.
„Rozdiel medzi touto a predošlou spomienkou je viac ako sedem rokov. Ten údaj je dosť dôležitý. Tie dve sa od tej svadby stretli presne raz. A aj to si presadila Luciina mama.“
Telefonát:
„Ahoj, tak kedy pôjdeme kočíkovať?“ „Prečo by sme išli kočíkovať?“ „Lebo sme sa na tom dohodli... už sa na vás obe teším.“ „Ale ty predsa nemáš deti, tak načo by sme sa stretli?“ „Čože? Nerozumiem. Ako to spolu súvisí?“ „No... si bezdetná, takže je zbytočné, aby sme sa stretávali.“
„To myslíš vážne? Vieš, ako to vyznieva? Tak, že by sme sa nemali stretávať iba preto, že nemám deti...“ „Však áno, nemáš deti, tak načo by sme sa stretávali?“ „Aha, tak keď to vidíš takto, tak ti prajem veľa šťastia v živote, Lucka.“
„To bola ich posledná spoločná spomienka, kým som spustila svoj projekt.“ „Tak na ten som zvedavá.“
Stisk viacerých tlačidiel naraz: Obe sme sa vo vzdušnom víre náhle prepadli prudko dole, až kým chodidlo nenarazilo o podlahu a bolo dobre.
Môj projekt – scéna: Nákupné centrum a Lucia ako besná hľadá svoje stratené dieťa. Jej blonďavá modrooká dcéra je fyzicky presnou kópiou svojho otca. Luciinho manžela. Karolína. Aj meno má po Kajovi. Po tom chalanovi, ktorý bol jej prvou platonickou láskou. Po tom chalanovi, o ktorom bola pred rokmi presvedčená, že „je to čisto platonické a nemá to žiadnu budúcnosť, to je isté.“
„Karolínka, si to ty? Kde je maminka? Alebo si tu s ockom?“ „S mamou... ale neviem, kde je“. „Poď, spoločne ju nájdeme. A neplač, kuriatko. Radšej mi povedz, ako sa má tvoje mačiatko. “ „Má sa dobre... ale... ja chcem ísť k mame.“ „O pár minút budeš pri nej, sľubujem“. „A kto si ty, teta?“ „Ja som maminkina sesternica.“
„Lucka? Haló, Lucka... upokoj sa, viem, že ju hľadáš, preto ti volám. Stretneme sa v tej cukrárni na rohu. Myslím, že malá si dnes zákusok zaslúži.“
„Karolína, ja som skoro zošalela, keď som ťa hľadala. Ďakujem ti, Kika.“
Prudký vír a my sme sa vrátili tam, odkiaľ sme prišli.
„Tak. Musím povedať, že praktickú skúšku si z vašej trojice zložila ako jediná.“ „To naozaj?“ Nedokázala som zakryť prekvapenie.
Dajra vážne prikývla. „Burga svoj objekt v podstate psychicky poriadne potrápila, ak mám byť vo vyjadrení mierna. A Sfira? Tá dotyčnú nechala spadnúť do kanála. Aj ona sa zachovala ako mrcha. A celá podstata je niekde inde predsa... takže, gratulujem. Tvoj objekt má šancu na nápravu bez ďalšieho korigujúceho zásahu. Už to závisí len a len od nej samotnej.“
Ještě nikdo nekomentoval.
Pokud chcete vložit komentář, musíte se přihlásit.