Balada o tichom básnikovi

Nech prídu vrany a vezmú si,
čo slnko spálilo na poli.
Nech vytrhnú jazyk von z pusy
mrcine, ktorú nič nebolí.

Tam sedí si pokojne sama
a sníva v hlbokom spánku,
že kedysi bola tu tráva,
dnes už len prach v jemnom vánku.

Chcela vypočuť plaché ticho,
čakala naň ako poľovník,
no had len v kroví chvostom mykol
a po tichu nechýroval nik.

Škripot zubov zaujal iba
blížiacej sa noci vlkov tých,
čo ticho im tak veľmi chýba,
hubia hluk a nevystoja krik.

Ráno kohút zakikiríkal.
Mŕtvy deň a spálené slnko,
k ním sa na krídlach chýr zvítal,
že jazyk ticho nepochytal.