mystery story
přidáno 27.11.2012
hodnoceno 8
čteno 1081(13)
posláno 0
Ticho pod krížom

Lotte pozrela znepokojene na oblohu. Tmavé mraky sa približovali zo západu ako netopiere lenivo rozťahujúce krídla. Helga s Luisou si ničoho nevšímali. Chichotali sa nad Helginým mobilom, asi nad fotkou nejakého bývalého Helginho frajera. Tá ich mala neúrekom a každú chvíľu má niekoho iného. Kto sa v nich má vyznať? Blonďavé vlasy Helgy sa zmiešali s tmavou hrivou Luisy, ako sa k sebe skláňali a šepkali si niečo. Sedeli pri ohni, hneď pri stane, ktorý si pred večerou postavili. Lotte ich chvíľu pozorovala. Blonďavé dlhé vlasy rámovali Helginu krásnu tvár s veľkými modrými očami. Hoci už mala 25 rokov, stále vyzerala ako malé dievčatko. Dokázala začudovane pozerať a špúliť ústa do tvaru O ako bábika na hranie. Muži po nej šaleli a Lotte sa im nečudovala.

Helga sa postavila a priložila drevo do ohňa. Pritom sa sklonila a vo výstrihu bundy sa jej objavila štrbina veľkých pŕs. Lotte odvrátila zrak, ale stihla ešte zachytiť Helgin úsmev. Helga sa rada predvádzala a bola niekedy až príliš ľahkomyseľná. Ale Lotte si na nej cenila to, že za krásnou tváričkou a sexy postavou sa skrývalo veselé a dobré srdce ochotné vždy pomôcť.

Luisa si zatiaľ otvorila konzervu s rybami a sŕkala olej. Mala krátke čierne vlasy a štíhlu vysokú postavu. Nebola pekná, ale jej tvár zaujala mimoriadne inteligentným, i keď častokrát ostrým až tvrdým výrazom. Keď sa usmiala, ukázala nádherné zuby, pričom jeden kútik úst sa jej vždy stiahol akoby do ironického úškrnu. Vtedy trochu pripomínala Indiana Jonesa v ženskom vydaní. Lotte túto skoro 30 ročnú počítačovú analytičku v skryte obdivovala, pretože nebolo nič, s čím by si Luisa neporadila. „Za to ja som strachopud a šedivý priemer. Bohužiaľ, nie som taká pekná ako Helga a nie som taká inteligentná ako Luisa “ – pomyslela si Lotte zachmúrene. V hlave sa jej hneď ozval tenký slabý hlások: „Buď rada. Si zdravý priemer, zlatá stredná cesta, žiaden extrém ani vľavo ani vpravo.“ „No, hej, hej“ – zabrblala Lotte a vstala. Rozhliadla sa po malej čistinke, ktorá ešte pred chvíľou vyzerala ako z pohľadnice o krásach jesennej prírody. Teraz ale, obkolesená starým hustým lesom, so zaťahujúcou sa oblohou, pôsobila hrozivo. Všade bolo ticho a ani jeden lístok na stromoch sa nepohol. To práve Lotte vystrašilo. „Ide asi búrka a možno poriadna. Teraz v septembri trocha nezvyčajné, ale počasie je bláznivé. Nečudovala by som sa, keby sa začalo blýskať.“

Na výlet k Walchensee sa vybrali všetky tri po práci. Lotte odišla z práce skôr. Jej šéf našťastie dnes v práci nebol – upotený a slizký – snažiaci sa vyzerať ako dobráčisko len do tej doby, kým si ju mohol k sebe pritískať a tľapkať jej nenápadne zadok. Zdvíhal sa jej z neho žalúdok a jedného dňa sa mu vytrhla a vystrúhala zhnusenú grimasu, ktorú zazrel. Od tej doby sa síce stiahol, ale zákerne sa po nej začal voziť za každú maličkosť. Ako koncipientka si však potrebovala odkrútiť prax a vedela, že bude musieť ešte chvíľu vydržať, kým bude môcť tomu debilovi napľuť do tváre a odísť.

Odohnala nepríjemné myšlienky. Dnes je piatok a má pred sebou celý voľný víkend. Veci už mala zbalené, keď po ňu Luisa prišla so svojím autom. Ako poslednú zobrali Helgu, na ktorú museli ako vždy čakať. Hoci bola nezamestnaná, mala z nich najmenej čas. Vyrazili k Walchensee, ku ktorému chodievali občas v lete. Teraz to bolo prvýkrát, čo sa rozhodli ísť k nemu v septembri. Helga tým nadšená nebola, že čo tam budú robiť, nikto tam nebude, ale Luisa nápad privítala. Práveže tam nikto nebude, úplná divočina, to bude príma. Lotte nevadilo nič. Chcela byť len s priateľkami. U jazera sa však dlho nezdržali. Auto zaparkovali na opustenom móle a vybrali sa pešo po lesnej ceste. Luisa pozerala do mapy a presviedčala obidve priateľky, že malebná dedina Jachenau, ktorej obrázky našla na internete, je práve týmto smerom a nie iným.

„Ako je to ďaleko?“ – opýtala sa Helga, ktorej vláčenie bremien do kopca veľmi nevoňalo. „Dnes tam nezájdeme“ – usmiala sa Luisa a zdvihla zrak od mapy. „Je to síce len 10 kilometrov, ale slnko zapadá už skoro. Vylezieme do tohto kopca a uvidíme, čo ďalej. Tam sa asi utáboríme a dúfam, že si tým aj cestu poriadne skrátime. Po asfaltke sa mi ísť nechce.“ Luisa svižne vykročila do kopca pomedzi vysoké stromy. Lotte sa s nadšením pustila za ňou. „Mne sa tiež nechce šliapať po asfaltke. Hore sa utáboríme a zajtra sme v Jachenau.“

Teraz teda mali na kopci postavený stan a zapálený oheň. Okolo sa ale týčili vysoké stromy, takže do okolia vidieť nebolo a Lotte mohla len v skrytu dúfať, že nezablúdili. Odhodila si dlhý vrkoč spletený zo svetlohnedých vlasov dozadu a zdvihla hlavu. Luisa dojedla konzervu a usmiala sa: „Lotte, vetríš niečo?“ Mala Lotte radšej ako Helgu, ale nepriznala by si to v duchu ani sebe, tobôž nahlas. Lotte bola rozumná, uvážlivá, možno niekedy až moc opatrná, zato neskutočne trpezlivá. Dokázala počúvať hodiny a hodiny tlčhubov, ktorých sa našlo všade neúrekom. Sama bola mlčanlivá, za to keď konečne niečo povedala, tak to sedelo. Budúca advokátka si nechávala veľakrát svoje myšlienky pre seba. Luisa vždy našla v Lotte kľud a pokoj, akoby „to dievča, bolo z iného vesmíru“ – myslela si často.

„To počasie sa mi nepozdáva“ – odpovedala Lotte. „Možno by nezaškodilo, keby sme sa z čistinky presunuli do lesa.“

„Ja sa už nepohnem“ – ozvala sa Helga, ktorá sa medzitým prezliekla v stane. Obliekla si asi všetky svetre, ktoré si so sebou priniesla, takže jej malá postava teraz pripomínala valček.

„Toto nie je dobré miesto. Ak sa spustí lejak, búrka, vietor...“

„Určite nás to obíde. Nemaľuj čerta na stenu, Lotte“ – zasmiala sa Helga. „Hory to stiahnu.“ Lenže keď to dopovedala, obloha sa náhle zatiahla úplne a v jednom momente – nik by tomu neuveril, ak by sa to nestalo – sa spustil vetrisko aj dážď.

„Stan! Stan! Luisa!“ – kričala Helga, ale víchor sa oprel do malého stanu, rozorval ho a časť odniesol ako kus neforemnej handry za stromy. „Kašli na stan! Ber batohy!“ – dievčatá rýchlo schmatli svoje batohy a utekali medzi stromy. Časť vecí museli oželieť, vrátia sa po ne neskôr, keď sa lejak preženie. Stáli bezmocne pod stromami a triasli sa od zimy. Ochladilo sa určite aspoň o 10 stupňov. „Do šľaka! – nadávala Luisa. „Takýto hnusný čas. V predpovedi počasia nič také nehlásili.“ „Vráťme sa do auta“ - navrhla Helga – „ toto tak rýchlo neprestane. Obloha je úplne tmavá.“ Lotte prikývla. Návrat bolo asi to najlepšie, čo mohli urobiť. „Možno by sme mohli dojsť do Jachenau“ – zakričala Luisa, ale skoro ju nebolo počuť. Slová jej vietor trhal od úst. „Nie, nemohli. Radšej sa vráťme.“ Helga s Lotte vykročili neisto smerom dole a spýtavo sa otočili k Luise, či idú správne. Tá nakoniec rezignovala a išla ako prvá. Lenže asi po hodine cesty, keď vietor stále skučal, lialo a stromy sa ohýbali, pričom vetve praskali a padali všade vôkol nich, Luisa bezradne zastala. Lotte sa nemusela nič pýtať. Bolo jasné, že zablúdili. „No krása“ – zafňukala Helga s vlasmi prilepenými k hlave a prižmúrenými očami, aby jej voda nestekala do očí. „Čo teraz budeme robiť? Dole sme zišli, ale asfaltky niet. Asi sme zabočili do iného údolia.“ Pozrela na mobil. „Signál tu nie je, pomoci sa nedovoláme.“

„Je už skoro tma. Ďalej ísť nemôžeme. Nájdime nejaké krovie, skalu, proste hocičo, aby nás to trocha ochránilo“ – ozvala sa Lotte.
„Prechladneme na smrť, ak zastaneme. Nepremokavé bundy sú nepremokavé asi len do určitého objemu vody. Nemám na sebe už ani nitku suchú. Dokiaľ je ešte trocha svetlo, musíme ísť ďalej. Poďme“ – vyzvala Luisa trasúce sa dievčatá. Helga zacvakala zubami: „Dovoľ nech ťa upozorním, že nevidím už ani na krok a baterka ostala v stane.“

Luisa náhle spozornela. „Tam“ – ukázala trasľavou rukou – „je nejaké svetlo. Ak teda nemám halucinácie. Poďme tým smerom, iné nám aj tak neostáva.“

Dievčatá sa tápavo vydali smerom, ktorým ukázala Luisa. Lotte neverila, že v tomto hustom lese by mohlo byť nejaké obydlie, ale možno natrafia na skalu. Stačil by malý kúsok previsu alebo možno krmelec pre zver. A možno víchrica každú chvíľu poľaví. V rade išla ako posledná za Helgou, ktorá rezignovane ako automat so sklonenou hlavou kráčala za Luisou. Napokon sa asi po desiatich minútach ukázalo, že Luisa mala pravdu. Medzi stromami blikalo svetlo a keď podišli bližšie, otvorilo sa pred nimi priestranstvo, na ktorom sa týčila dvojposchodová budova s vysvietenými oknami. Priečelie budovy bolo staré, omietka na mnohých miestach opadala a brána ku ktorej došli, bola drevená s veľkým klopadlom v tvare kruhu, aké mali usadlosti v minulých storočiach.

„Zvonček tu nie je. Zaklopem a snáď nám otvoria“- Luisa energicky zaklopala. Dážď neustával. Lotte si všimla, že v niekoľkých oknách svetlo zhaslo. „Nakoniec zhasnú a nechajú nás vonku“ – pomyslela si. Už pred tým vyskúšala kľučku, ale bolo zamknuté. V bráne sa však náhle otvoril malý priezor. „Kto ste?“ ozval sa ženský hlas. Lotte na ženu nevidela, ale Luisa sa pritisla k priezoru a naliehavo rýchlo povedala: „Prosím vás, potrebujeme pomoc. Zablúdili sme. Išli sme na výlet k Walchensee a chceli sme sa dostaťdo Jachenau, ale zastihla nás táto víchrica.“

Priezor sa zavrel. Do čerta, snáď sa tá ženská dovtípi, že ich má pustiť dnu. Lotte sa spýtavo pozrela na Luisu. „Bola to mníška“ – pokrčila plecami Luisa. „Hádam nás neodmietne. Majú to predsa v popisu práce.“ Helga sa sťažka oprela o bránu. „Mníškam neverím. Pôjdu sa teraz za nás pomodliť a ráno s čistým svedomím zakopú naše stuhnuté mŕtvoly na záhradu, kde pestujú bylinky.“ Skoro však spadla na zem, pretože malé vráta v bráne sa otvorili a v nich stála usmiata mníška v čiernom hábite. Z miestnosti za ňou na dievčatá dýchlo sucho a svetlo. „Poďte dnu. Určite ste premočené a uzimené“ – pozývala mníška milo.

Dievčatá ju skoro zrazili na zem, ako sa vhrnuli do vstupnej miestnosti s vysokým stropom a schodišťom. „Poďte do kuchyne. Tam je teplo. Osušíte sa, dostanete horúci čaj, niečo pod zub a môžete u nás určite aj prespať.“ Mníška mala asi 50 rokov a širokú usmievavú priateľskú tvár. Cupitala drobným krokom a viedla dievčatá dlhou tmavou chodbou. Helga sa trocha nedôverčivo zarazila. „Prepáčte, ale čo je toto za miesto?“ „Je to kláštor sv.Kataríny“ – otočila sa k nej mníška –„a ja som sestra Agáta.“ „Kláštor?“ - Lotte sa tiež zarazila. “Bez kostola?“ „Kostol nemáme, toto je bývalá hospodárska usadlosť. Ale chodíme na bohoslužby do Jachenau. Páter Wintermayer je veľmi láskavý. Pomáha nám vo všetkom, čo potrebujeme.“

„Prepáčte“ – otočila sa Luisa k mníške a podávala jej ruku – „zabudli sme sa predstaviť. Myslíte, že tu budeme môcť prespať a zajtra ísť do Jachenau?“ „To nič“ – usmievala sa mníška, keď sa dievčatá predstavili – „chápem, že toto zlé počasie vás zaskočilo. Ale cesty nášho Pána sú nevyspytateľné, a určite mal nejaký zámer, že vás doviedol sem k nám. Mali by ste byť vďačné za každý prejav jeho vôle, aj v tomto nečase.“ Zasmiala sa a jej hlas zaznel ako strieborný zvonček. „Som si istá, že naša matka predstavená bude súhlasiť, aby ste prenocovali a zajtra ráno môžete s nami ísť do Jachenau, keď pôjdeme na bohoslužbu. Určite sa do tej doby víchrica utíši. A tu je kuchyňa. Nechám vás tu chvíľu osamote, ale hneď sa vrátim. Zatiaľ sa zohrejte a urobte si pohodlie.“

Kuchyňa, do ktorej sestra Agáta dievčatá zaviedla, bola veľká a slúžila pravdepodobne i ako jedáleň. V prostriedku bol dlhý stôl, ale najviac dievčatá potešilo teplo, ktoré sálalo z rozkúreného sporáka. Vyzliekli bundy, obstúpili sporák a naťahovali k nemu skrehnuté ruky. Helga si prehadzovala mokré vlasy: „Myslím, že kvôli tomuto teplu, vydržím aj tie žvásty o bohu.“ „Varujem ťa Helga“ – pozrela na ňu prísne Luise. „Ak si nedáš na ústa zámku, tak nás za chvíľu z tohto teplého raja vyhodia. Správaj sa slušne, prosím ťa. Nechaj si tie tvoje štipľavé proti náboženské poznámky na neskôr. Všetky sme ateistky, ale asi by nebolo dobré, keby sme to tu veľmi dávali najavo.“ „Jasne, jasne, vykonám. Kľaknem si pod kríž a zaspievam aleluja“ – zasmiala sa Helga. „Neboj sa, dám si pozor. Nemôžem si ale pomôcť, mníšky, kostol a to všetko okolo, je mi protivné. Dúfam, že zajtra vypadneme.“ „Kláštor sv. Kataríny“ – rozmýšľala nahlas Lotte. „Bude to asi podľa bláznivej Kataríny zo Sieny. Tá, čo zomrela od hladu. To nám tu veľa na jedenie nedajú.“

„Ešte dobre, že to nie je chlapský kláštor“ - zachichotala sa Helga. „Do rána by sme už neboli panny.“ Luisa skrivila ústa: „Chcela si povedať, že do rána ...by tu nebol ani jeden panic.“ Lotte vyprskla smiechom.

Vtom niekto zakašľal. Keď sa dievčatá obrátili, zistili že vo dverách ich pozoruje mníška. Nebola to však usmievavá okrúhla Agáta. Táto bola chudá, so stiahnutými úzkymi perami a zahnutým dlhým nosom. Lotte pripomenula čarodejnice z rozprávok a podvedome hľadala na jej pleci kocúra. Žiaden tam však nesedel. Mníška si ich prezerala nepríjemným studeným pohľadom a Lotte mala pocit, že až dokonca štítivo. „Poďte za mnou“- vyštekla mníška. „Matka predstavená vás očakáva.“ Nečakala na dievčatá a ani sa nepredstavila. Zvrtla sa a rýchlo kráčala dlhou chodbou, ktorou prišli. Potom však otvorila nejaké dvere do vedľajšej chodby. Dievčatá išli mlčky za ňou. Keď vystúpili po bočnom schodišti na poschodie, mohli sa pozrieť z oblokov, ktoré míňali, ale videli len tmu a počuli stenanie stromov, ktoré sa pod náporom vetra a dažďa ohýbali. Luise sa zdalo, že víchrica trocha poľavuje. „Snáď sa predsa len utíši. Bosorka Agáta mala pravdu.“ No proti tejto metle sa jej Agáta zdala ako dobromyseľná neškodná starenka. Metla zostúpila zasa po schodoch dole a hnala sa pred nimi po chodbách cez niekoľko miestností, pričom hábit za ňou zlovestne vial ako krídlo krkavca. „Už sa tu vôbec nevyznám“ – premýšľala Luisa. „Dom sa nezdal taký veľký, ale asi musí mať štvorcový pôdorys. Žeby nás Metla naschvál vodila stále dokola?“

Metla náhle zastala a rozrazila ťažké dvere do tmavej studenej miestnosti s jediným malým oknom vysoko až skoro pod stropom. Keď dievčatá vošli do miestnosti, Metla sa rýchlo zvrtla a chytila krídlo dverí: „Najprv sa musíte pomodliť. Takto ísť k matke predstavenej nemôžete. Pomodlite sa a poproste Pána o odpustenie. Jeho dobrota je nekonečná. Prídem po vás, až budete trocha očistené.“ Kým dievčatá stihli niečo povedať, Metla rýchlo zaplesla dvere a cvakol zámok, keď otočila kľúčom. Helga sa nadýchla, že povie od pľúc, čo si myslí, ale Lotte ju zarazila. Pritisla ucho k dverám a až keď počula kroky, ktoré sa od dverí vzďaľovali, kývla hlavou. „Striga je už preč.“

„Čo to má znamenať?“ – spustila Helga. „Prečo nás tu zamkli, uväznili, v tejto zime a tme. Toto je nejaké pohostinstvo? Kde je sľúbený čaj, jedlo a nocľah? A prečo sa mám modliť? Dnes, v 21.storočí ma niekto núti modliť sa? Sme vari v stredoveku? Čo je toto za bláznivé miesto? Luisa, povedz niečo.“

„Modliť sa nemusíš. Možno majú len taký zvyk. Matka predstavená je asi ako nejaký guru, ktorý ovládol túto malú spoločnosť trafených ženských. Sedí si na svojom tróne a vychutnáva moc. Prispôsobíme sa, ako sa len dá a ráno vypadneme.“

Lotte podišla do prostriedku miestnosti, kde bol veľký kríž s Kristom, pod ním vo váze zopár kvetov a maličké večné svetielko. „Pozrite“ – ukázala na dlážku pred krížom. „Tu máme kľačať a modliť sa. Jediné, čo sa mi ale chce povedať, je apage satanas. Mám čudný pocit z celého tohto kláštora. Mali by byť na nás milé, ako na blížneho svojho, ktorý potrebuje pomoc. Namiesto toho, nás tu uväznili a správajú sa akoby sme boli prašivé. Ešte šťastie, že nie som kresťanka a nie som ani krstená. Zasa sa mi potvrdilo, že je to len dobre.“

„Ja som síce krstená“ – povedala Helga – „ale v kostole som na krste bola prvý a posledný krát a rodičia ma našťastie k viere neviedli. Neznášam, ak mi niekto niečo vnucuje a náboženstvo je len o tom, že ti stále niekto niečo vtĺka do hlavy, aby ťa obmedzoval.“

„A vymýva mozog“ – pridala sa Luisa. „To je vlastne účel. Aby človek nemal svoje myšlienky, aby rozmýšľal čo najmenej a bez pýtania a automaticky prijímal ich dogmy. Je úplne jedno, o aké náboženstvo ide. Náboženstvo je jednoducho brzda pokroku. To som ale nepovedala ja, ale niekto...už si nespomínam kto.“

„Pomodlime sa, sestry“ - vyskočila naraz rozjarená Helga. „Spytujte svoje svedomie. Boh vás vidí, krúti hlavou a pýta sa: Aj toto sú moje ovečky? Tieto krásne, inteligentné, bystré a vzdelané mladé ženy? Chcem hlúpe, staré, škaredé, obmedzené a závistlivé. Také sú môjmu srdcu blízke. Také som stvoril na svoj obraz.“

„Ty sa nezdáš Helga“- usmievala sa Lotte,- „ale mohla by si kázať v kostole. Našťastie by nechápali ako to myslíš, inak by ťa upálili ako čarodejnicu.“

„Až po tebe, moja milá“ – uklonila sa Helga. Potom sa otočila k Luise. „Luisa, pôjdeme zajtra do Jachenau s tými bosorkami? Čo keď nás zasa naženú do kostola modliť sa? Nebolo by lepšie sa ráno vrátiť k autu a ísť domov?“

„Asi áno. Uvidíme, či vôbec opustíme túto miestnosť. Dúfam, že nás pustia“- mračila sa Luisa. Helga na ňu vytreštila oči: „Počkaj, ty si myslíš, že je možné, že nás nepustia?“

„No, snáď to neurobia. Lenže s fanatikmi nikdy nevieš na čom si. Preto radšej buďme opatrné“- ozvala sa Lotte. „Myslím, že bude lepšie, ak im budeme na všetko prikyvovať a tváriť sa, že zbožnejších duší na svete niet. Chvíľu to vydržíme, inak sa môže stať, že namiesto oddychu nám budú kázať až do rána.“

„Mám hlad a je mi zima. V batohu mám sušienky. Dočerta“ – hromžila Helga a potom nahlas zavolala: „Hééj!! A potrebujem na záchod!“

„Horšie je, že v batohu máme aj naše doklady“ - pomyslela si Luisa stiesnene. „A batohy ostali v kuchyni. Okrem toho –– by možno nezaškodilo, ak by sme si mohli zavolať, aby niekto vedel, kde sme.“
Vtom zaštrngotal kľúč v zámku a dvere sa otvorili. Objavila sa Metla a stroho bez úsmevu kývla. Luisa sa na ňu obrátila: „Myslíte, že by sme si mohli zavolať? Máte tu telefón? Aby o nás rodičia nemali strach.“ Ale Metla neodpovedala. Uháňala po chodbách pred dievčatami, ktoré jej ledva stíhali. „S tým telefónom – to bol dobrý nápad“ – stihla Lotte pošepkať Luise. Potom náhle naháňačka skončila. Prišli do širokej predsiene, kde Metla zmizla za dverami, ktoré im zacapila pred nosom. O malú chvíľu ich však otvorila a kývla na dievčatá, aby vošli. „Guru nás čaká“ – pomyslela si Luisa a srdce sa jej proti jej vôli rozochvelo.

Vošla do miestnosti ako prvá a s úľavou zistila, že pred ňou stojí sestra Agáta a usmieva sa. V miestnosti okrem nej bola už len jedna mníška. Sedela za veľkým stolom a listovala v nejakej knihe. Hoci v miestnosti boli stoličky aj kreslá, dievčatá nikto neponúkol, aby si sadli. Našťastie miestnosť bola aspoň vykúrená od veľkého krbu, v ktorom horelo niekoľko polien. Metla niekde zdúchla, Agáta sa usmievala a čas plynul. Lotte prešľapovala v mokrých a zablatených topánkach a zlosť v nej rýchlo kypela. „Sme tu ako zlodejky, ktoré prichytili kradnúť v kostole. Teraz čakáme na trest a zľutovanie. Zľutovania sa asi nedočkáme. Táto baba sa nás snaží psychicky zdeptať. Nechá nás stáť a potom milostivo dovolí, aby sme ju na kolenách poprosili o kúsok chleba a slamník niekde pri chlieve.“

Sediaca mníška konečne odložila knihu a uprela zrak na dievčatá. Mala krásne modré oči a súmernú tvár. Prekvapujúco bola ešte mladá, možno 30 až 40 ročná, v hábitoch to niekedy ťažko poznať. Hlas mala hlboký a zvučný. Keď prehovorila, mykli sa nielen dievčatá, ale aj sestra Agáta. „Som matka predstavená tohto kláštora. Kláštora sv. Kataríny“ – a po menšej odmlke dodala – „zo Sieny.“

„Počula nás“ – pomyslela si Luisa a oblial ju nepríjemný pocit náhleho strachu. „Všetko počula. Možno aj to, čo sme hovorili pri kríži.“ Potom pohodila hlavou a zdvihla zrak. „No a čo? Nič hrozné sme nepovedali. Ak ateistov nemá rada, do zajtra to s nami hádam vydrží a potom sa odporúčame. A možno by bolo lepšie, keby sme išli ešte dnes v noci. Radšej do zimy, vetra a dažďa, ako byť tu.“ Medzitým matka predstavená vstala a podišla k dievčatám. „Poprosili ste nás o pomoc. Radi vám ju poskytneme. Úbohé, zblúdilé duše vždy nájdu u nás opateru a prístrešie. Môžete sa u nás najesť, zohriať, vyspať a zajtra ráno vás sestra Agáta odvedie do Jachenau.“

„Ma-matka predstavená“ – vyjachtala zo seba Helga. „Ak by sme sa mohli niekde umyť...a .. a na toaletu.“

„Iste, iste“ – uprela na ňu zrak matka predstavená. Podišla k Helge a týčila sa nad ňou, pretože bola vysoká. „Najprv by som sa vás ale rada niečo opýtala.“ Usmiala sa a Lotte si všimla, že má škaredé zčernalé zuby, ktoré k nej vôbec nepasovali. „Ste veriace?“ Lotte najprv otázku prepočula, ale keď videla, že Luisa horlivo kýva hlavou, tiež prikývla. Matka predstavená sa sklonila k Helge a tá tiež neochotne prikývla. „Ste katolíčky?“ „Áno, všetky sme katolíčky“ – odpovedala Luisa a otočila sa k dverám. „Táto komédia by mohla už skončiť“ – pomyslela si. Nahlas sa však opýtala: „Mohli by sme si zavolať? Máte tu telefón? Matka predstavená vrhla na ňu studený pohľad: „Nie, telefón tu nemáme. Budete musieť vydržať do rána. Prerušila ste ma.“ Stále hľadela uprene na Luisu. „Chcela som len vedieť, v akom stave je vaša duša. Nemajte mi to za zlé, že mám obavy o svojich blížnych. Iba sa uisťujem, či ste nezišli z pravej cesty.“ „A keby aj áno, stalo by sa niečo?“ –ozvala sa Helga a previnilo sa usmiala, keď zachytila Luisin zúrivý pohľad. „Nie, pravdaže nie. Nič by sa nestalo. V našom dome, v dome nášho Pána, sú vítané všetky duše. Dúfam len, že ste ma neoklamali. Klamstvo je najťažší hriech.“ „Ťažší ako vražda?“ – opýtala sa Helga. „Nedá si pokoj“ – pomyslela si Luisa a zaťala si nevedomky nechty do dlane. „Záleží od okolností“ – povedala zadumane matka predstavená a obrátila sa im chrbtom. „No, nebudem vás ďalej zdržiavať. Určite budeme mať ešte príležitosť sa porozprávať.“ „Sme vám veľmi povďačné za vaše pohostinstvo“ – riekla Lotte priškrteným hlasom. „Môžete odísť“ – kývla im matka predstavená.

Dievčatá vyšli do predsiene a vydýchli si. Hovoriť však nemohli, pretože hneď za nimi vyšla sestra Agáta, ktorá sa na nich zoširoka usmiala: „Poďme späť do kuchyne. Určite ste hladné a smädné.“

„No konečne“ – pomyslela si Lotte – „dúfam, že výsluch inkvizície skončil a my si oddýchneme.“ Prešli chodbami späť do teplej kuchyne, kde na stole už ležal chlieb, maslo, džem a med. V šálkach sa paril čaj. Luisa bleskove skontrolovala, či batohy, ktoré tu zanechali, sú na svojom mieste a doklady tiež. Vyskúšala aj mobil, ale samozrejme tu nebol signál. Nič iné ani nečakala. Potom zasadli za stôl a pustili sa hltavo do jedla.

***
Matka predstavená si opäť sadla za stôl. Metla jej visela očami na perách. „To, čo rozprávali pri kríži, jasne ukázalo, že potrebujú našu pomoc. Boh ich poslal k nám, aby sme ich priviedli k spaseniu a nás pozdvihol k väčšej blaženosti.“ „Iste, iste“ – ukláňala sa úslužne Metla. „Choď“ – zavelila matka predstavená. „Choď a povedz ostatným sestrám nech sa pripravia.“

***
Medzitým v kuchyni sa dievčatá spokojne najedli a vypili niekoľko šálok čaju. Lotte sa začalo driemať, ale chcela požiadať ešte o jednu šálku čaju. Pozrela na Agátu, ktorá stála pri sporáku a s vypúlenými očami ich pozorne sledovala. „Prosím váá..s“ – začala Lotte, ale jazyk jej oťažel, akoby bol z olova. Videla Agátu, ktorá sa náhle zväčšila. Je ne-ja-ká iná. Blízko a zároveň ďaleko. „Luisa...“ – Lotte sa otočila ku kamarátke a videla ako Luisa prudko zbledla. „Čo ti - je?“ Luisa pozrela na kamarátku a náhle pocítila takú silnú závrat, že sa musela chytiť stola. Helga k nej natiahla ruku: „Je mi zle. Luisa, Lotte! Je – mi – zle. Čo – sa – to – de- je?“ Lotte bezmocne hľadela na svoje priateľky. Ako poslednú vec uvedomila, že sa nedokáže udržať za stolom a zviezla sa zo stoličky na zem. Potom stratila vedomie.

Prebrala sa a ťažko si vybavovala kde je a čo sa stalo. Hlava jej treštila. „Luisa, Helga. My tri v lese. Kláštor. Mníšky. Kde som to? Prečo je tu taká zima?“ Oči sa jej pomaly zaostrovali. Uvedomila si, že sedí na stoličke v nejakej tmavej chladnej miestnosti bez okien. Chcela vstať, ale zistila, že ruky a nohy má zviazané povrazom, omotaným okolo stoličky – skôr nejakého kresla, pomyslela si – pevne pritiahnutým až sa jej vrezal do kože. Ústa mala plné niečoho odporného a nemohla dobre dýchať. Potom jej to došlo. „Tie svine ma zviazali a zapchali mi ústa nejakou handrou. To nie je možné.“

Ale bolo to tak. Sedela pevne priviazaná k ťažkému drevenému kreslu a v ústach mala strčenú handru, previazanú ďalšou handrou, aby nemohla kričať. „Kde je Luisa, kde je Helga?“ Pomykala sa, aby videla na všetky strany, ale veľa z miestnosti neuvidela. „Už sa prebrala“ – počula ženský hlas za chrbtom. Vtom ju nejaké ruky aj s kreslom otočili a ona uvidela vo svetle sviečok, ktoré vrhali chabé svetlo z výklenkov v múre, v prostriedku miestnosti vyvýšenú dosku z kameňa a na nej pripútanú Helgu. Ach, nie! Okolo Helgy stálo asi desať mníšok so zopätými rukami a sklonenými hlavami. Za chrbtom Lotte sa náhle vystrčila hlava Agáty a zaškerila sa jej priamo do tváre. To ona ju pred chvíľou otočila, aby videla na priateľku. Helga mala zviazané ústa a chvíľami sa pomykala. Na stene pri nej visel obrovský kríž. Lotte divoko zabúchalo srdce. „Určite sa mi to sníva. To predsa nie je možné. Presunula som sa vari v čase späť do 13.storočia?“

Snažila sa vypľuť špinavú handru ktorá ju drhla v krku a povedať tým beštiám, nech ju okamžite pustia, že toto im neprejde, že, že toto nesmú robiť, že... „Prečo preboha?“ Oči sa jej začali zalievať slzami. „Kde sme sa to ocitli? Uctievajú vari satana a my máme byť obeťou?“ Vtom sa dvere do miestnosti otvorili a vošla matka predstavená. Niesla veľký kríž s Kristom a slávnostne prehovorila: „Sestry, náš Pán sa na nás díva, náš Pán nás poveril ťažkou úlohou. Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi, lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice. Táto“ – ukázala na ležiacu Helgu – „táto špinavá cundra, poškvrnila miesto, kde náš Pán prebýva. Poškvrnila nás všetkých.“

Pobozkala kríž a podala ho najbližšej mníške. Tá ho zobrala, kľakla si a horúčkovite bozkávala, kým jej kríž nezobrala ďalšia mníška a všetky do radu si pokľakli a pobozkali kríž.

Matka predstavená ostala stáť a roztiahla ruky. „Musíme očistiť túto krajinu, túto zem, od takých ako je ona. Pozrite.“ Vytiahla zo záhybu hábitu dlhý nôž, nahla sa nad Helgu a jedným ťahom jej rozrezala oblečenie, ktoré mala na sebe. Potom zdrapila zvyšky látky, ktoré ešte držali a trhala tak silne, až ich úplne strhla a Helga ostala ležať na doske nahá. Chvela sa a jej dievčenské telo svietilo vo svetle sviečok žiarivou belobou.

Lotte odvrátila zrak. „Nemôže to byť pravda, nemôže. Čo chcú robiť? A kde je Luisa? Je vari – mŕtva? Čo keď ju zabili? Zabijú aj nás? Ale prečo?“ Slzy jej stekali po tvári. Zavrela oči a dúfala, že je to len sen. Ale potom zasa oči otvorila. Nemohla sa nedívať na to hrozné predstavenie.

Matka predstavená skrivila tvár a kývla na jednu z mníšok, ktorá úslužne priskočila. „Dobre si prezrite túto cundru. Vo svojej chlípnosti a klamstve sa váľala ako prasa vo výkaloch. Vysmievala sa z nášho Pána, keď prijala krst a následne zavrhla možnosť svojej spásy a oddala sa hriechu. Oddala sa samotnému Satanovi a s ním súložila. Potrestáme ju sestry?“ opýtala sa hromovým hlasom. Mníšky zborove odpovedali: „Potrestáme.“ „Konaj v mene nášho Pána“ – zvolala matka predstavená a podala mníške nôž.

Tá priskočila k Helge, chvíľu váhala, ale potom schytila jej ľavý prsník do rúk a jedným ťahom ho odrezala. Helga zaručala ako zviera. Mníška potom víťazoslávne prsník zdvihla vysoko nad hlavou. Kvapkala z neho krv a stekala mníške po tvári. Ostatné mníšky ju akoby v tranze sledovali a usmievali sa. Helga asi omdlela, pretože sa nehýbala. Oči mala zavreté a jej blond vlasy sa rozprestierali po kamennej doske. Jedna z mníšok odkiaľsi vytiahla vedro s vodou a chrstla jej ju do tváre. Keď Helga zastonala, matka predstavená zvrieskla: „Nebudeš viac rozsievať chlípnosť, hriech a lož.“ Potom schmatla nôž a bodla Helgu do krku, až krv striekala všade okolo. „V mene nášho Pána, ktorý zomrel za nás hriešnikov. V mene našej patrónky, ktorá za nás oroduje. Zdochni ty cundra!“ – revala matka predstavená a bodala znova a znova do nehybného tela Helgy.

Potom, keď si uvedomila, že Helga je mŕtva, akoby zázrakom sa ukľudnila a otočila sa k mníškam: „Priveďte ďalšiu, a ty“ – náhle sa naklonila k Lotte, - „sa pozeraj a spytuj svoje svedomie, ak nejaké máš. Spasiteľ ťa vidí, Spasiteľ je svetlo, a to aj pre teba, ty sviňa.“

Dvere sa otvorili a dve ďalšie mníšky vniesli dnu Luisu. Luisa mala na sebe iba akúsi krátku košeľu, hlava jej kvackala a zdalo sa, že je v bezvedomí. Košeľu mala zakrvavenú a v prvom momente to vyzeralo akoby kľačala. Za Luisou sa náhle objavila vo dverách Metla a držala čosi v oboch rukách. Lotte si s hrôzou uvedomila, že Metla zviera porisko od sekery ale úplne jej došlo, čo sa stalo, až keď Luisu surovo hodili na zem vedľa mŕtvej Helgy. Luisa nemala nohy. Obidve chodidlá mala amputované a členky tuho obviazané, aby jej z kýpťov netiekla krv. Keď dopadla na zem, bolesť ju prebrala, zdvihla hlavu a začala sa plaziť po zemi. Matka predstavená jej jednou nohou dupla na chrbát. „Táto špinavá nehodná fľandra, ktorá sa z nás vysmievala a nikdy nepozdvihla hlavu k Bohu, teraz vari prosí o odpustenie?“ Zasmiala sa a chytila Luisu za vlasy. „Pozri sa“ – otočila jej hlavu smerom ku krížu, ktorý držala jedna z mníšok. „To je posledné čo uvidíš, hoci si to nezaslúžiš, ale my sme milostivé.“

Potom zobrala nôž a vrazila ho Luise hlboko do oka. „Oko za oko“ – zaškriekala, vytiahla nôž a bodla Luisu do druhého oka. Potom odhodila Luisino telo, ktoré sa ešte zvíjalo v predsmrtných kŕčoch, na zem. Otočila sa k Lotte a strhla jej šatku z úst. „Ty“ – usmiala sa na ňu, - „budeš svojim priateľkám závidieť, že mali takú ľahkú smrť. A začneme tým, že už nikdy viac nezoberieš Božie meno nadarmo do svojej špinavej papule.“

Keď Lotte videla mihnúť sa čepeľ noža, počula nejaký šialený rev. Zvyškom zdravého rozumu si uvedomila, že ten šialený rev vychádza z jej úst, tesne predtým, ako jej matka predstavená chytila koniec jazyka, vytiahla ho a odrezala.

***
Ráno víchrica ustala a mníšky sa chystali do Jachenau na bohoslužbu. Matka predstavená stála pri okne a prezerala si oblohu. „Dnes už snáď pršať nebude. Boh je k nám milostivý.“ Sestra Agáta stála pri nej a úslužne jej pomáhala nachystať si veci do kostola. „Opäť sa nám podarilo ďalšie služobníčky Satana priviesť k spáse“ – usmiala sa matka predstavená. „Naša služba je náročná, ale poľaviť nesmieme. Boh sa na nás díva a skúša veľkosť našej lásky k nemu.“ „Je to predovšetkým vaša obetavosť a zanietenie, ktoré...“ – zašvitorila Agáta. „Ach, to nie, sestra“ – prerušila ju matka predstavená. „My všetky - v objatí sesterskej lásky - sme sa spojili a kráčame ku svetlu. Boh je neskonale milostivý, že nám uľahčil v našom poslaní, keď doviedol tri nehodné satanove služobníčky až priamo k nám. Nemusíme vždy cestovať a hľadať bezbožníkov. Niekedy sa nám podarí slúžiť Bohu aj tu, v našom kláštore. Zbaviť tento svet nehodných, to je náš cieľ a tým nás poveril náš Pán. Úloha je to však neľahká a nás je málo. Ale nevzdáme sa. Očistíme svet, navrátime všetkých do lona pravej cirkvi a takto dôstojne sa pripravíme na návrat nášho Pána.“


KONIEC
přidáno 26.12.2012 - 19:16
Působí skutečně, vše je dobře a podrobně popsané; vidím to jako film. :-)
přidáno 29.11.2012 - 16:03
Já vím, že tu větu o zakopání mrtvol říká hrdinka jako žert (a kdyby to skončilo "jinak", tak nic proti), ale děj k tomuto závěru směřuje.
Napsat slušnou milostnou prózu taky není sranda - nemá-li to být červená knihovna :-)
přidáno 29.11.2012 - 14:52
Nehnevám sa, naopak som rada, že diskutujeme.
Tú vetu „Pôjdu sa teraz za nás pomodliť a ráno s čistým svedomím zakopú naše stuhnuté mŕtvoly na záhradu, kde pestujú bylinky“. - som myslela ako žart. Nemalo to byť prezradenie konca, ak to tak vyzeralo - škoda.
A moja chyba, že neviem správne označiť svoju prácu. Má asi ďaleko od mystery a ako horor to nie je bohviečo.
Vidím to tak, že napísať dobré mystery alebo dobrý horor je asi ťažšie ako napísať ľúbostnú prózu.
přidáno 29.11.2012 - 13:13
Stuko, mícháš dohromady dvě věci. Jednou je nápad (poprvé použitý Vetřelec, nebo Věc), ale úplně jinou je zpracování. To bys mohla o detektivkách říct, že všechny mají stejný základ – vražda a vyšetřování - a jsou tedy bez překvapení…
To, o čem mluvím já, jako o nedostatku překvapení, je právě to zpracování. Tím spíš, že „vraždící mnišky“ jsou vyvařené, tak to nebudu čtenáři cpát na talíři – tady máš vlastně závěr vyřčený už tady: „Pôjdu sa teraz za nás pomodliť a ráno s čistým svedomím zakopú naše stuhnuté mŕtvoly na záhradu, kde pestujú bylinky“. A to hrdinky ještě ani nevkročily do kláštera! Ne! Kdybych chtěl udělat z mnišek vraždící bestie coby závěrečné překvapní, tak budu čtenáře do posledního odstavce přesvědčovat, jak hodňoučké a miloučké ty bábušinky jsou! Jistě, nějaké (ale dvojznačné) náznaky tam být můžou, aby to nepadalo, jako závěr z nebe spadlý, ale pro čtenáře musí být miloučká babča zaměňující kříž za dýku šokem, ne předpokladem! A ten šok, to překvapení, že je to jinak, než si čtenář celou dobu myslel (tak, jak ho autor popošťouchával), to je ten prvek, co dělá dobrou povídku i na provařené téma. Samozřejmě, ještě lepší by bylo (a na to jsem se tady těšil) čtenáře záměrně navádět na „provařený“ závěr a v posledním odstavci to originálně otočit jinam. Tedy například, z mnišky potulující se klášterem s obrovskou zakrvácenou dýkou v ruce a tím přivádějící hrdinky k šílenství, se vyklube kuchařka jdoucí porcovat čerstvě poražené prase….
K dalšímu: Já také nejsem věřící a církev nemusím, ale vraždící mnišky nepředstavují církev – každý křesťan (i fanatický) zná 1. přikázání NEZABIJEŠ. Poruší ho dnes (na rozdíl od středověku) jen šílenec – v medicínském slova smyslu.
Na to, aby se dnešnímu čtenáři zvednul žaludek, by popis musel být „brutálnější“ – tady je vidět, že to psalo „něžné“ pohlaví – málo krve a vyhřezlých vnitřností.
Nezlob se, ale „mystery story“ není totéž, co horor!
přidáno 29.11.2012 - 11:13
Vďaka za názor.
Prekvapujúca pointa sa hľadá veľmi ťažko. Horory s prekvapujúcim záverom či už v knižnej alebo inej forme sú vzácne a málokto /ak sa nemýlim/ ich dokáže vytvoriť. Taký kultový film ako je Votrelec - iste sa zhodneme na tom, že všetci vieme dopredu, čo bude. Možnosti sú iba dve: buď neprežije nikto z posádky (+ neprežije alebo prežije Votrelec) alebo prežije niekto z posádky (+ neprežije alebo prežije Votrelec). Prísť s nejakým zásadným prekvapením ako napr. v starej klasickej Veci, kde si Russel s tým druhým sedia pri ohníčku a vlastne až vtedy divák pochopí, že je celkom možné, že niektorí z nich má driemajúcu Vec v sebe - to je majstrovstvo.
Také by som tiež chcela, keby sa mi podarilo, ale to chce ozaj dobrý nápad a dnes sú už mnohé vyčerpané. Čitatelia (resp. diváci) vedia ako to dopadne, pretože čítali, videli podobné 100X.
Takže nebol môj zámer prekvapiť. Vedela som, že to nedokážem. Je jasné, že keď je poviedka zaradená medzi horory, tak dojde k nutnému masakru. Čo iného? Prekvapujúce a šokujúce (vzhľadom k náboženskému cíteniu niektorých čitateľov) malo byť to, že masaker prišiel od osôb, s ktorými sa bežne masaker nespája. Zober si príklad, že napíšem poviedku, kde opíšem nejaký čudný vzťah medzi matkou a dcérou, dej vrcholí, ty už síce vieš asi k čomu to speje ale predsa len snáď..no je ti to trocha proti srsti tak ako každému normálnemu človeku, ale napokon dojde k tomu, že matka zabije svoju dcéru. Povieš si, že možno nič moc, ale je to osvedčené. Mnohí autori sa k tomuto scénáru uchyľujú - tam kde má byť bezpečie, tam príde masaker a čím horší tým lepšie.
Tým som ti vlastne odpovedala k technickej stránke poviedky, prečo som ju zasadila do tohto prostredia. Áno, máš pravdu - riadne som si to zľahčila, pretože vraždiace mníšky sú celkom dobre overený predpoklad, že sa čitateľovi zdvihne aspoň trocha žalúdok. Je to lepšie (podľa môjho názoru), než keby ich v lese mal naháňať nejaký bývalý väzeň alebo zmutovaný syn horára so sekerou v ruke.
Čo sa týka nápadu ako takého: bol mi sympatický z dôvodu i ideového. Cirkev a tie veci okolo nemusím a to dosť radikálne. Takže tak.
přidáno 28.11.2012 - 23:39
No... no... Předpokládám, že tohle je tvá prvotina je na Psancích.
Nejprve k formě. Začátek se mi docela líbil. Pár namitek bych sice našel, ale nejsou zásadní (a gramatiku nejsem schopen zkontrolovat). Byl jsem v příjemném očekávání, co se z toho vyvine... Bohužel mě závěr totálně zklamal! Slyšela jsi někdy o pointě? Do posledí chvíle jsem nemohl uvěřit, že závěrem opravdu bude to, co je čtenáři od poloviny přímo vnucováno, k čemu povídka s primitivní příročarostí směřuje! Čili, ptáš-li se na stupňování napětí - nic moc. Napětí je založeno na neznámu, na překvapení - a já byl pouze překvapen tím, že překvapení nepřišlo.
Obsahově je povídku třeba brát jako "mystery" bez vztahu k realitě. O to víc by mě zajímalo, proč sis (jako žena) vybrala právě toto téma? Co jsi tím chtěla říct?
přidáno 27.11.2012 - 21:33
Tak snáď vďaka. Ale potrebovala by som posúdenie od niekoho, kto poviedku dočítal. Či má správne stupňovanie napätia, či je po štylistickej stránke v poriadku, alebo v čom by potrebovala vylepšiť.
Dĺžka sa mi nezdala na závadu. Práve naopak. Poviedka by mala mať aspoň niekoľko stránok, podľa môjho názoru. Inak nie je možné rozvinúť dej.
přidáno 27.11.2012 - 20:17
Sam se priznavam...az do konce jsem to nedocetl, ale co jsem precet se mi celkem libilo...nakonec me odradila delka...mozna ze kdyby bylo dilo rozdeleno na par kratsi del tak by to bylo lepsi...

Pokud chcete vložit komentář, musíte se přihlásit.
Ticho pod krížom : trvalý odkaz | tisk | RSS komentářů | podobná díla

Následující dílo autora : Moji priatelia

Chat ¬

- skrýt/zobrazit chat -


Poslední aktivity ¬


Nejčastěji komentující
v minulém měsíci ¬

A B C


Tapety na plochu ¬


Wallpapers

Wallpapers



Apple MacBook

Na skvělém Macbooku vám půjde skládání básní pěkně od ruky.

Ostružina

Zábavný blog plný fotek nejen o bydlení, dekoracích, zahradě.

© 2007 - 2024 psanci.cz || || Básně | Povídky | Webdesign & Programming || PREMIUM účet za povídku