...druhá časť...
přidáno 12.01.2008
hodnoceno 2
čteno 559(9)
posláno 0
.

III.
Adam neváhal, vedel, že ak niekto patrí do Guinesovej knihy rekordov za najväčší počet vyfajčených cigariet vo veku sedemnásť rokov, je to Rob. No kým doplával doprostred rybníka, Bára už Roba kriesila na brehu. Ako to útle dievča dokázalo ťažké bezvládne telo 176 centimetrového chalana dopraviť za taký krátky čas cez polku rybníka proti chladným vlnám, Adam nepochopí nikdy. Aká sila ju to len hnala? A kde ju v sebe našla?
„Robert, prosím, dýchaj...“ šepkala a dlane mu tlačila na hrudník.
Skláňala sa nad jeho hlavou a končekmi dlhých tmavých vlasov ho šteklila na lícach. Keby bol pri zmysloch a nie na polceste k smrti, spôsobovalo by mu to neuveriteľnú radosť a líca by mu horeli túžbou. Teraz však jeho tvár svietila nabielo do slnkom zaliateho dňa a pery mal modré. Ešte stále nedýchal.
„Do kelu aj s cigaretami! Prekliaty tabak!“ Bárin hnev sa niesol ponad stromy a polia a zaznievala v ňom panika. Našťastie nestratila duchaprítomnosť a ...
... práve vo chvíli, keď mu otvorila ústa, pritlačila k jeho perám svoje a vdýchla doňho nový život, prechádzal okolo na bicykli Ivan, Matejova pravá ruka.

IV.
Rozkašľal sa. Nebol to však úplne ten správny kašeľ, ktorý prichádza ako spása, predzvesť nového nádychu. Rob ním nedostal z hrdla von vodu, podarilo sa mu len rozdráždiť svoje slabé pľúca ešte viac. S námahou sa posadil, bezvýsledne sa snažiac chytiť dych. Hrudníkom mu trhalo zo strany na stranu, sánka sa mu dvíhala a klesala, pľúca pumpovali naprázdno.
„Robert, počúvaj ma,“ Bárin hlas k jeho ušiam doliehal zo strašne veľkej diaľky, no napriek tomu ho počul. Rozmazane videl, ako si sadla za jeho chrbát a silno sa k nemu pritlačila. Rukami ho objala okolo hrudníka a snažila sa prispôsobiť jeho rytmu pokusov o nádych.
„Cítiš to? Cítiš, ako dýcham ja?“
Cítil to. Cítil váhu jej tela, tlkot jej srdca, pomalé a pravidelné pohyby jej hrudníka. Cítil jej prítomnosť a točila sa mu z toho hlava.
„Len pomaly, neponáhľaj sa ... snaž sa upokojiť, dobre?“
Nie, nemohol sa upokojiť. Bola pri ňom, držala ho v náručí, slová, čo vychádzali z jej úst patrili iba jemu, svet náhle zjasnel. Nejasne vnímal obrysy jej rúk na svojej nahej mokrej hrudi. Chcel ich chytiť do svojich dlaní a už nikdy nepustiť.
„Robert, sústreď sa!“ zakričala, keď si uvedomila, že jeho myseľ sa túla ktovie kde a z jeho tela zatiaľ vyprcháva všetok život.
Telom mu prebehol kŕč, myklo ho a hlavu mu hodilo nabok. Svet bol znovu matný a šedivý, jas zmizol. Už nevidel ani jej ruky, prestával cítiť jej zovretie. Rozrušilo ho to a znovu sa začal dusiť. Namiesto nádychu sa mu hrudník len trhane zdvíhal a klesal, pľúcami mu otriasal kašeľ.
„Upokoj sa! Sústreď sa na dýchanie! Nič pre teba v tomto momente nie je dôležitejšie, ako nadýchnuť sa, rozumieš?“ Bára kričala.
Robovi zmodrali pery a z tváre sa mu pomaly vytrácala zdravá červená farba. Pred očami mu tancovali šmuhy, v hlave sa mu rojilo milión včiel. Už nepočul Bárin vystrašený hlas. Strácal sa, rútil sa kamsi v ústrety temnote. Bára si uvedomila, že Robov hrudník sa znovu prestal pohybovať.
„Nie!“ vykríkla beznádejne, „Nie, prosím, nie!“
Oboma rukami silne pritlačila Roba k sebe.
„Musíš predsa dýchať! Počuješ ma? Musíš!“
Začala jeho bezvládne telo kolísať v náručí ako matka kolíše svoje malé dieťa. Dopredu a dozadu, dopredu a dozadu ... Adam iba mlčky a viac než vydesene hľadel pred seba. Aryk si ľahol do trávy, stiahol chvost a potichu kňučal.
Rob v temnote zacítil pach dymu. Začali ho páliť pľúca, bola to neznesiteľná bolesť. Z ničoho nič mu začalo mykať rukou. Chcel otvoriť oči, no mal ich otvorené, len nevidel...Chcel vystrieť nohy, no mal ich vystreté, len nič necítil. Po šiji mu stekala voda. Bárine vlasy mu hladili chrbát a jej pery sa skoro dotýkali jeho hrdla. No on cítil len tú bolesť, všetko ostatné zastrel nepriehľadný opar. Mal chuť kričať. Keď sa mu po chvíli podarilo otvoriť ústa a jazyk mu pohladil prúd čerstvého vzduchu, znovu sa rozkašľal. Bára ho stále pevne zvierala v náručí. Už nekričala, dokonca ho aj prestala kolísať.
„Pomaly...dýchaj...prosím...Bože, prosím, nech sa nadýchne...Ak nie teraz, už nikdy...Bože...“šepkala.
Robovi sa podarilo zachytiť pár jej posledných slov. Spomenul si, že mu kázala sledovať pohyby jej hrudníka. Už cítil, ako mu zohrieva vlastným telom ešte stále mokrý chrbát, zdalo sa mu, že zreteľne cíti aj tlkot jej srdca.
„Pokús sa nadýchnuť...“
Pokúsil sa. Z hrdla mu vyrazil sipot. Ešte to nebolo ono, ale jeho pľúca už dostali oživujúcu dávku kyslíka.
„No vidíš, že to ide. Veď to predsa vieš...To si sa naučil ako prvé...dýchať.“
Áno. Áno, dýchať. Nakoniec to nie je ani také ťažké, len dýchať. Pomaly a pokojne. Po chvíli sa mu podarilo splynúť s pohybmi Bárinho hrudníka. A keď po pár minútach povolilo jej zovretie, už ho pľúca nepálili. Dýchal úplne sám a krásne pravidelne. Bára trochu omámene vstala. V očiach ju síce ešte nechladili slzy, no predsa ju na duši ťažil ten mučivý pocit plaču. Rýchlo pozbierala zo zeme všetky svoje veci a bez slova sa pobrala na odchod. Aryk vstal a zaštekal. Adam sa prebral z omráčenia, no len na odchádzajúcu Báru hľadel s pootvorenými ústami.
„Zachránila si mi život, ďakujem,“ zašepkal za ňou Rob.
Trochu chripel, no Bára mu rozumela. Na chvíľu zastala, neobzrela sa však. Rob nevedel, čo by mal ešte povedať, tak mlčal. Vďačnými, no trochu smutnými očami pozoroval jej vlasy, ktoré sa v horúcom slnku vyzývavo leskli. Znovu vykročila. Krásna a hrdá opúšťala breh rybníka, no vôbec nie Robove srdce. Tam jej doživotne bude patriť čestné miesto, tým si bol istý.

V.
Osem minút života. O toľko nás vraj oberá jedna vyfajčená cigareta. Osem minút... Čo všetko by sme za ten čas stihli urobiť? Rozlúčiť sa s rodinou pred cestou na dovolenku? Napísať mail svojej láske? Vypiť jedno veľké chladené pivo? Objednať si jedlo v reštaurácii? Utrieť po obede riad? Prečítať pár stránok dobrej knihy? Vypočítať matematickú rovnicu? Pobozkať milovanú osobu? Pohádať sa a znovu sa pomeriť? Zomrieť? Narodiť sa?
Báre dva krát osem minút stačilo na to, aby zachránila Robovi život a ten svoj si totálne rozhádzala. Od rybníka sa jej odchádzalo veľmi ťažko, vlastne odísť vôbec nechcela. V hlave sa jej každou sekundou rojili nové a nové myšlienky. Chcela ich zahnať, ukryť sa pred nimi, no nech robila čokoľvek, všade si ju našli. Pred začiatkom dediny sa pustila do behu dúfajúc, že až taká vysilená dobehne domov, zvalí sa na posteľ a zaspí, aspoň na pár hodín sa ich zbaví.
Adam stále neprehovoril, Aryk stál na mieste a skákal pohľadom z jedného zadumaného chlapca na druhého. Rob hľadel za Bárou až kým sa mu nestratila za stromami, potom vzdychol, vytiahol z ruksaku krabičku Spartiek a zapálil si cigaretu. Zo zvyku, z nervozity, alebo už zabudol na to, že pred chvíľou kvôli slabým pľúcam bojoval o život...? Keď po chvíli odhodil ešte dymiaci špak do rybníka, Adam sa uškrnul, aj keď jeho tvár volala smútkom. Spomenul si na jednu českú pesničku a stratil všetku chuť sa smiať.
„Mrtvola cigára plave po vodě, mrtvola cigára plave po vodě … a to patří k přírodě …“

.

přidáno 14.01.2008 - 10:30
tak... (napsal sem "tak" a dalsi dve minuty jsem se na vice nezmohl)
myslim, ze slovo dechberouci je vice nezh trefne... je to naprosto vyborne... jeste sem teda necet treti cast, ale tady skoncila prvni situace... mno ja stale nemam moc slov... snad ti to jako hluboka poklona staci... snad se lepe vyjadrim po dalsi casti... :)
přidáno 12.01.2008 - 17:34
velmi zajímavé ;)

Pokud chcete vložit komentář, musíte se přihlásit.
Osem minút života (2.časť) : trvalý odkaz | tisk | RSS komentářů | podobná díla

Následující dílo autora : Osem minút života (3.časť)
Předchozí dílo autora : Osem minút života (1.časť)

Chat ¬

- skrýt/zobrazit chat -


Poslední aktivity ¬


Nejčastěji komentující
v minulém měsíci ¬

A B C


Tapety na plochu ¬


Wallpapers

Wallpapers



Casino-hry.sk

Kasina Slovenske.

Ostružina

Zábavný blog plný fotek nejen o bydlení, dekoracích, zahradě.

Apple iPhone a iPad

Proč si koupit iPhone nebo iPad? Zkušenosti z první ruky.

© 2017 psanci.cz || || Básně | Povídky | Webdesign & Programming || PREMIUM účet za povídku