Istota lásky, Vidina lásky

Istota lásky

Chce počuť lásky vyznanie,
šepkanie, ľúbostných slov zvuk.
Nemám síl na hovorenie.
Dávam jej teplo mojich rúk.

Dávam jej istotu vo mňa.
Roky z nej môžem denne piť.
Naberať zo mňa až do dna.
V sebe ma môže obnoviť.

Môžeme ísť žitím spolu.
Prestrieť si čisté obrusy,
keď si zasadneme k stolu.
Láska dáva. Neprosí.

Láska neni hovorenie.
Mlčí. Nemá ponosy.
Do nej vkĺzneš nahý, bosý,
skloníš hlavu do jej rosy,
Keď veľmi ľúbiš Kohosi...




Vidina lásky


Či rád ju mám? Neviem ani
či panna je a či pani?
Viem to iste, že mám ju v krvi.
Mám ju v sebe ako svoj dych.
Jej tvár poznám hoc i zo stých.
Jej obraz je vo mne prvý.

Stretávam sa s ňou v predstavách.
Teším sa z nej a mám aj strach.
S ňou zaspávam, s ňou i vstávam.
Keď ju v noci stúlim v riasy
napijem sa vzdušnej krásy.
V túžbe náručie otváram.

Cítim už. Priestor je úzky.
Dotýkať sa chcem jej blúzky
splynúť s dychom jej teplých úst.
Slzy mi vlhnú na tvári.
Som obeta na oltári.
Ako sviatosť prijímam ľúbosť.

Vídavam ju iba vo sne.
Žije vo mne zbožne, cnostne
klamná ako denné snenie.
Keď napriahnem ruky po nej
utkané z hmly, clony bielej
k srdcu tisnem nočné bdenie.

Tuším, že dnes stretnem sa s ňou,
vytúženou, vymodlenou.
Bude mať krásnu dievčiu tvár,
Tamto ide. Proti mne ide.
Jar má v sebe, jar v nej kvitne.
Celá je ako ľúbosti dar.

Prešla. V očiach slnko mala,
ale mne ho nepodala.
Inému ho nesie v náruč.
Viem to. Prahnem za vidinou.
Prvou, krásnou, vysnívanou.
Prosím láska, len ma umuč.


Anna Vodičková