Posledný monarcha starej školy

Ku zasneženej bráne paláca prifrčal kočiar.
Dve hliadkujúce stráže si vymenili ustarané pohľady. Kočiš na kozlíku zavrčal:
„No kde to viazne?!“
...
Sála zívala prázdnotou. Miestna smotánka by si takúto príležitosť nikdy nenechala ujsť, ale polícia mala plné ruky práce s tým, aby celý akt prebehol v tichosti a bez svedkov.
...
Oslnivú atmosféru narušil dunivý hrmot, obloha stmavla a všetci stíchli. Nastal súmrak. Z útrob sály, za ťažkými portálovými dverami, zaznel hlas strážnych.
„Stop! Nemôžete vstúpiť bez súhlasu autority!“
„My sme autorita,“ ozval sa hrubý dvojhlas.
Mohutný portál sa rozletel a do sály vstúpila chladná aura, všetci prítomní stuhli. Do miestnosti vstúpila obria vtačia noha, jej drápy jemne doryli parkety. V dverách stála čierna dvojhlavá okrídlená orlica s výraznými žltými zobákmi. Na hrudi sa jej ligotal Habsbursko-lotrinský štít. Bytosť pomalým dramatickým krokom vpochodovala do stredu sály. Obe hlavy skepticky pozreli na cisára. Ten nadhodil Grienen:
„Viedeň! Smel by som vedieť, čo vás ku mne priviedlo?“
Obe hlavy zavreli oči a pokorne sa poklonili.
„Nebudeme tu chodiť okolo horkej kaše, ako ostatní, povieme Vám to na rovinu, to čo potrebujete počuť, Vaše veličenstvo: ríša je v troskách! A čo spravil náš ochranca? Nič!“