Amelie M.: Ďakujem Ti.

:)

Sucháč: Ďakujem, no už si si mohol zvyknúť, nie? ;)

ŽblaBuňka: Yana: Ďakujem Vám, súhlasím s oboma.

puero: :) Ešte sa vrátim, mám prácu, toto je na dlhšie.

taron: BorůvkaB: Ďakujem Vám dámy. Taron, ako raz povedal John Lennon: "... kľúčom k životu je šťastie..." Človek by sa mal snažiť byť šťastný, aj keď je to (niekedy?) ťažké. Nežijeme v africkej krajine, máme dostatok potravy i vody, komfort, ktorý ďaleko prevyšuje štandard, aký by sme reálne k životu potrebovali, napriek tomu si nevážime skutočné hodnoty, pred láskou uprednostníme prachy, nie sme milíe arogantní, lebo máme pocit, že bez hrubých lakťov ostaneme v úzadí a vyhovárame sa nato, že nás k tomu núti táto doba. Človek dnešného typu: Človek nespokojný, ufrfľaný.

Yana: Verím tomu, ale zarazilo ma, že oddávajúci v slávnostnej reči spomenul štatistiku - na Slovensku sa vraj v súčasnosti rozvedie cca 50% manželstiev. V ČR je to asi podobnesmutné, hm?

puero: Jo, ale niečo na tom bude, keďže puero má u čitateľov úspech nepochybne. ;)

Au.

věřím jen sobě - to máš ešte dobré, ja neverím ani sebe, ak tak minimálne. Hlavu hore. Pozeraj pred seba.

:)

Téórie akurát všetko ešte viac skomplikujú, ver mi...

nie je... teda zavádzajúca ;)

FR.: Devils_PIMP: Amelie M.: TO svedomie ;)

Amelie M.:"Na svete sú 2 nekonečné veci. Vesmír a ľudská hlúposť. Tou prvou si nie som istý." Albert Einstein

Amelie M.: puero: Nebo třeba lidská hloupost, že?

puero: Ak by som mala hovoriť sama za seba, píšem prevažne vtedy, keď som smutná a nie je mi dobre, je to istý ventil, báseň (aspoň čiastočne) odplaví negatívne pocity (hoci priznám sa, táto "terapia" u mňa zaberá čím ďalej, tým menej. Možno je to aj vekom, možno skutočnosťou, že začínam byť naozaj unavená z toho, že riešim stále jedno a to isté dokola, neviem. No je to bludný kruh a nepoznám východ.

Je mi ľúto, že nepíšem pozitívnejšie veci, ich už priam nebezpečnú intimitu si uvedomujem, som si vedomá aj toho, že ľudia majú dosť vlastných starostí a dobre si zvážia, ako strávia svoj voľný čas a ak už náhodou siahnu po zbierke básní, po jej prečítaní netúžia byť depresívne naladení. Drvivá väčšina mojich básní je nasiaknutá bolesťou a zožala som zato množstvo kritiky. Ale ja jednoducho neviem klamať. Ako v realite, tak ani v poézii. Nedokážem si vymýšľať kulisy tak, ako to napríklad (občas?) robieva Puero. A pritom Slnečnica pred mnohými rokmi priam sršala pozitívnym nábojom, smiala sa toľko, až to ostatným liezlo na nervy, ale... to mi už pripadá veľmi dávno. Priznám sa, chýba mi to. Čo sa týka intimity mojej tvorby Tome, prežívam naozaj zlomové a zložité obdobie, myslím, že o dosť podstatných veciach sa v blízkej budúcnosti nadobro rozhodne a mám naozaj strach, ako to dopadne. Možno by som (aspoň načas) nemala písať vôbec, priznám sa, uvažovala som aj o tej alternatíve, že sa z psancov stiahnem úplne. Ale všetko je zatiaľ otvorené. Tak rada by som písala pozitívne básne, ale dá sa to vôbec, keď som plná obáv, chlapče? P.S.: Túto nerátam, tá bola na objednávku.

Orionka: Obávam sa, že si to dokonale vystihla, bohužiaľ. Báseň je skvelá.

puero: Všimla som si, že ma čítaš čoraz menej. Je mi to ľúto, Tome.

Amelie M.: Verím tomu ;)

Panebože!