Srdcia

Tlkot srdca v hlasnom tichu,
tma má zrazu sladkú príchuť,
čakanie na svitanie,
možno vietor chmáry odvanie,
zrúti sa myšlienok citadela,
väzniaca kus druhého tela.
Tlkot srdca v citadele,
kde nič nieje čiernobiele,
lež farieb explózia šialená,
od umelcov bez mena,
tam jeden obraz zmazaný,
druhé srdce hosť nezvaný.
Tlkot dvoch sŕdc v jednom tele,
to telo sa cíti celé,
múr neprerazíš hlavou,
len srdcom s láskou pravou.
"No ktorá láska je tá pravá,
tá čo času odoláva?"
A zhubným silám dnešnej módy,
plaví sa oceánom nepohody,
je jedno či je posádka mladá,
ak loď je pevná, cestu zvláda.
Neobjaví nové svety ten,
čo ostáva pri pobreží len...