Moja rodná 2.

Dôverne skrytá v tieni stromov
v augustovom popoludní.
V ústrety mi máva červeň krovov.
Volajú ma:
Zostaň, Pobudni.

Postoj na rázcestí jednej z ciest.
Vo svoj zrak ma vezmi celučkú.
Vraciaš sa z mnohých sveta miest.
Šťastie hľadáš?
Bludičku.

Na mnohých stranách sveta bol si.
Pasuješ sa so žitím.
Dnes si sa vrátil nahý, bosý...
Nepýtam sa, kto si, čo si.
Si mojim synom ľúbeným.

Nezabudol si na pasienky,
na detské hry z jara,
púpavy a prvosienky,
na rozprávky, bájky a sny
z najkrajšieho snára.

Nezabudol si na lúku,
potok, šepot jelší,
na šípkový ker v rozpuku,
na hať riečky v dolnom toku
na chodník v máji belší.

Nezabudol si z veže zvon
dodnes v tebe hlaholí.
To on ťa volá, volá domov
do tepla červených krovov.
Silno, mocne, až to bolí.

Kolíska rodná ťa čaká
obnovená i ustatá.
Poď teda v plnej dôvere
a podíď bližšie k tomu domu,
čo je skrytý v tieni stromu.
Ticho zaklop na dvere.


Anna Vodičková