(autor: Gimo73)
Keď rozum si myslí, že vie.
Ukryjem sa do čiernej hmoty.
Do hmoty,čo je od samého začiatku na scéne.
Ukryjem sa,aby som kôli sebe vkĺzol do samoty,no ale aj kôli žene.
Žene krásnej, vznešenej.
To preto,
aby som všetkým čo rád mám, takto od smútku pomohol.
Lebo ja milovať som ju smel,ale aj milovať som ju nemohol.
Zo slnečných lúčov mi narastú krídla a
s ľahkosťou bytia vzlietnem z tejto planéty.
Rýchlosťou svetla,ako by sa nočným nebom padajúca hviezda mihla.
Opustím zemský priestor a
tento svet krásny,to úžasné miesto, nechám za sebov zavretý.
Preletím vesmír na druhú stranu.
Snáď budem v galaxiach život sadiť, spoznávať ho a aj život plánovať.
Tam si nájdem lásku, možno okrýdlenú vílu z hviezdného prachu sformovanú a s ňou budem ten život ladiť a správnou cestou smerovať.
Vílu, s ktorou na oblohe
v objatí večnom ,budeme hviezdárom navždy pózovať.
Ukryjem sa pod zemou čiernou so svojou tichou samotou.
A na konci sveta zas na povrch vyhrabem sa.
Tělo zdobené len svojou nahotou
S dušou sám sa stretnem.
S dušou čo družkou
zrazu je mi vernou, možno úprimnou,krásnou a zhmotněnou ochotou.
Odejeme sa hmotou temnou,
hmotou,ktorá objíma hviezdy, rozhádzané vesmírnou prázdnotou.
S mrknutím oká prekročíme dimenzie a jedinou myšlienkou môžme v čase cestovať.
No napriek nekonečnym diaľkam ja nezabudnem ,že v jednom svete nádherná žena žije.
Nádherná žena,ktorú som vlastne nesmel a nemohol a predsa neprestal milovať.