(autorka: slnečnica)
Malo to byť inak, Jakub...
Táto báseň mala celkom inak znieť,
čitateľ mal z nej vnímať len samé
pozitíva, lebo som sa fakt tešila
z Tvojho priateľstva.
Nie je iba moja vina, že
je teraz trochu iná.
Sama som sa zmenila.
Chcela som Ti len povedať, že
vždy, keď nie si pri mne blízko,
pociťujem strach a úzkosť, hoci
neviem vlastne, prečo...
/Ty už však nemieniš to počúvať./
Sám si sa chcel odstrihnúť, tak
sa pokús zabudnúť a nájsť
svoju vlastnú cestu... hlavne,
prosím, neprepadni znova chlastu!
Cítim v sebe zvláštne prázdno. Ako keď
ponoríš sa až na dno jazera a začne Ti
dochádzať kyslík.
Pociťujem presne taký zmätok, ako keď
z nedostatku vzduchu začína sa človek dusiť.
Naplnil ma zármutok.
Už samotná predstava sa mi hnusí,
hromadí sa vo mne hnev, že Ťa už
viac nestretnem. Žiť však musím ďalej...
Jakub, vedz, že takto vôbec
nevyzerá koniec. Každopádne,
maj sa dobre, nech sa stane
čokoľvek.