Moi? Je suis...

(autorka: slnečnica)

Som tá, ktorú neznášajú za úprimnosť,
boja sa pozrieť jej priamo do očí, lebo
ten pohľad (vraj taký čistý) bez problémov
v okamihu vraždí, ak niekto dopustí
na inom sa neprávosti.

Som tvoje čierne svedomie, keď
na dne vínovej fľaše počas absťáku
ničíš sa vedome a všetko máš na háku.

Som mama. Žiaľ len na diaľku.
To dieťa som ešte neobjala.
Svoju 10-ročnú dcérku
poznám len z obrázku
a rozprávania ľudí, ktorí
sú nám obom cudzí.

Som sestra svojho brata.
Ten dokáže vynadať mi dokosti,
aj rozplakať ma od dojatia -
pravidelne ma nazlostí.
Verte, je to vzájomné
a je vlastne ohromné,
že sme dvojčatá.

Som dcéra svojich rodičov,
vnučka starých mám, z ktorých
jednu vôbec nepoznám a starý otec
už len jeden žije nám.

Som žena s tvárou dievčaťa,
mám v sebe niečo z dieťaťa,
anjel hriechu, ktorý nikdy
nebránil sa smiechu, rada
žartujem na svoj účet, veľakrát
mi však úsmev na perách
zamrzne...

Myšlienky mám nekľudné,
trápi ma osud tohto sveta
- možno viac, ako by bolo treba...
Rada sa mu čudujem, no neovládam
kapitoly z filozofie.

Občas som bútľavou vŕbou,
milujem svojich priateľov a hádam
pôsobí to provokačne, ak niekedy
počas spoločných dialógov začnem
myšlienky vplietať do rýmov.
/Žiaľ, už nebudem inou./

Riadim sa mottom, že
cieľom je cesta a som vďačná
za pár ľudí, ktorých v živote
som stretla, hoci ma dodnes bolí, že
niektorí ma opustili.

Roky bežia rýchlo,
moje telo si už zvyklo,
ale duša dobre vie, žiť
život je náročné.

Srdce stráži tajomstvo:
Láska je tým pravým liekom.
Nepochybne na všetko.