Volajte ma Anabella

(autorka: slnečnica)

Ani panna, ani zázračná,
náladu mám podľa počasia,
podľa Vás som azda úžasná,
no v kútiku mojej duše
trpký smútok pomaly sa kĺže
a úsmev je preto boľavý.

Rada riešim záhady;
idem im až na koreň,
sama tajomstvom
navždy pre okolie.

Chýba mi však Tristan
- ja sa rada týram,
verše stále trýskam,
- chcem byť múzou pre tých mužov,
ktorí sú poznačení vôňou mojich rúžov.

Ty si môj Havran, doprial
si mi závan slobody,
(veľmi sme si pomohli)
osudom navždy spojení,
a predsa zrejme nikdy spolu;
tú slastnú smolu slávme v opojení
- konečne obaja niekým pochopení.

Pre svet asi Anabellou večne,
záhadnou a nechápanou nekonečne,
pre jediného muža, čo havraních je vlasov,
s trpezlivou snahou porozumieť tej tajomnej slečne,
odteraz už sama sebou šťastne, odriekam slová vďačné.

Aj tak budem navždy J E H O.

Tristanova múza, tá
zázračná panna, ktorú
miloval potichu a z diaľky.
Náruživo, bez dotyku,
naplnenia svojej lásky...